Denne tisíc ľudí chodí,
po jednej ulici,
každý svoj smer si volí,
v tej veľkej štvanici.
Len domy ticho stoja,
o živote svedčia,
vidia, ako ľudia žijú tu,
po storočia.
Ako naháňajú sa, klamú
a hneď by sa aj pobili,
len aby už aj oni,
taký domček vlastnili.
A domy? Stále stoja,
nič na to nevravia,
občas chytia novú fasádu,
inou farbou ich zafarbia.
Sledujte tých malých ľudkov,
vlastnia sídla svojich predkov,
navláčia si do domčekov,
malé-veľké veci všetkých vekov.
A potom sa o ne boja,
nezbavia sa nepokoja,
na tri zámky zamknú skrýše,
svojich majetkov a pýchy.
Niektorí aj po smrti,
zostávajú „verní“,
uväznení v predstave tým,
že dom predsa patrí im !
Ale ten už nových,
majiteľov víta.
„Kde bude tentokrát spálňa?“,
s úsmevom sa pýta.
A tak ma napadá,
dlhoveká záhada,
aby boli veci jasné,
kto vlastní koho vlastne ?
