„Ahhoooj?!“ automaticky mi vybehlo aj keď koktavo.
„Ttty ma vidíš?“, spýtal sa tvorček zarazene a tiež koktal.
„Ehm, ehm“, odkašlal som si, aby som získal čas na odpoveď, ale maličký tvorček čakal s vypleštenými očkami, zjavne nedočkavý odpovede. A tak som musel reagovať pohotovo. Prvé čo ma napadlo, bola odpoveď, ktorá mi neskôr pripadala náramne divná, ale vypadla zo mňa takto: „Som človek. A ty si kto?“
„Bbelus“, prezradil nesmelo a zahanbene. „A ty máš dve mená Človek? Inokedy ťa volajú Merik.“
„Merik, je moje meno a človek? Nuž, človek to je taký tvor ako napr. ty,“ premeral som ho pohľadom, „ale väčší. Je nás veľa a všetci žijeme na tejto zemi. Sme si veľmi podobní a predsa, každý z nás je iný a každý má svoje meno, ako ja mám Merik, už chápeš? Mimochodom, ako to že mi rozumieš? A vôbec kde si sa tu nabral?“
Zrazu Belus trošku posmutnel. Zdalo by sa, že už, už sa rozplače, keď tu začal rozprávať.
„Som tu už veľmi dlho. Sme vo všetkých obrazoch a každému, kto sa na ne pozerá sa snažíme prihovoriť. Napríklad brat Ovelus. Ten býva vo vedľajšom obraze ktorý máš tam oproti. Až sa niekedy musím smiať, ako sa snaží vás zaujať. Tancuje, robí premety, lieta zo strany na stranu a mení dokonca aj farby. No tie čudné bytosti, hovoríš človekovia??? Úplne nás prehliadate. Ísť to takto ďalej, už by som sa aj nazdal, že vlastne neexistujem, že som len akýmsi výmyslom samého seba. Takže v podstate vďaka tebe zisťujem, že som!“
Chvíľku mi trvalo kým som spracoval všetko, čo tento malilinký, skutočne na nepostrehnutie mini tvorček povedal.
„No“, zhlboka som sa nadýchol, „ľudia sú už takí, nevšímaví.“ Väčšinou vidia, len to čo chcú a čo si myslia, že by mohli chcieť. Niektorí ani netušia, čo sa v nich skrýva a preto ani nevedia využiť všetko, čo im bolo dané. „Ale“, postrehol som, že tvorček sa tvári nechápavo, „to pochopíš, keď ich spoznáš“.
Zrazu som pocítil, ako so mnou niečo lomcuje. Pomaly mi dochádzalo, čo sa deje a začal som si neodmysliteľne uvedomovať prítomnosť svojich priateľov. Najskôr sa začali obávať o moje zdravie. Lebo byť na ich mieste a vidieť seba samého strnulo predkloneného tvárou k stene pozerať cez lupu na obrázok a niečo mu zanietene rozprávať, tiež by ma to nenechalo ľahost/>ajným.
Naznačil som Belusovi, že sa na chvíľočku vzdialim. Veľmi ho to nepotešilo, no napriek tomu sa usmial.
Každopádne som sa od obrazu doslova odtrhol a pri tomto prudkom pohybe mi z ruky vyletela lupa, div sa nerozbila.
„Čo si tam pre boha videl ? A odkedy trpíš samomluvou? Starec, tebe dnes už nenalievame.“ Všetci sa smiali a čakali, že budem pokračovať v dobre rozbehnutej scénke.
„Nič“, vypadlo zo mňa. „Vôbec nič som tam nevidel“
Až keď som si všimol ich nechápavé pohľady, došlo mi, že slovo nič ich neuspokojí. „Tvorčekááááááá, malého tvorčeka som videl.“
„Nóóó, tak to tu ešte nebolo“, zahlásil priateľ, ktorý tam videl žirafu.
„No, vlastne to bol úplne malý tvorček. Veľmi maličký. Menší ako maličký. Bol priam mini a rozprávali sme sa. Keby sa nehýbal, nikdy by som ho nebol zbadal ...“ V tom som si uvedomil že môj príliš seriózny a autentický výklad zážitku spôsobil, že v miestnosti zostalo ticho
„On už fakt veľa pil“, prehlušila ho poznámka na moju adresu.
„Viete čo, poďme vedľa do jedálne“, navrhol som. „ S tým tvorčekom, to som len žartoval. Ja si už naozaj nepamätám, čo som kreslil. Bolo to dávno, možno takých 10 rokov dozadu. Dúfam, že uznáte ... medzi toľkými obrazmi, čo som namaľoval, mám právo si na jeden nepamätať. Nechal som si ho len tak pre seba a zvedavých priateľov. Tak a teraz sa ide jesť vážení!“
Mám vyskúšané, že na tento „povel“ reagujú všetci ľudia rovnako, prestanú myslieť a začnú sa pohybovať smerom k vytúženému cieľu – potrave. Použil som ho ako záchrannú brzdu, lebo sám som bol v miernom šoku z toho zážitku, nie ešte poskytovať k tomu nejaké vysvetlenia. Idúc k stolu, rozmýšľal som, ako je možné, že som také niečo videl a dokonca som sa s tým aj rozprával. Asi som mal halucináciu, alebo že by naozaj zapracovalo to víno, čo som mal v sebe? Nebudem už na to myslieť. Prial som si vidieť tam niečo, tak som si to asi aj splnil. Fantáziu mám teda vskutku dobrú!“
S týmito myšlienkami som sa pustil do večere. Moja priateľka skvelo varí. Ohlasy typu: „Mňáám, chutí to vinikajúco“ ; „Áno, fantastické“ ; „Môžem si ešte naložiť?“, ma presvedčili, že host/>ia sa cítia nadmieru spokojne a našťastie obrázok je vytlačený na vedľajšiu koľaj. Pobozkal som svoju priateľku. Zbavila ma vďaka svojmu kuchárskemu umeniu doterných otázok tých zvedavcov, na ktoré som si ani ja sám nevedel odpovedať.
Pre túto chvíľu som tvorčeka vypustil z hlavy a zabával sa s ostatnými.
No len čo odišli schmatol som lupu a šiel sa presvedčiť, či som blázon, alebo...
„Ahoj!“, tvorček ma pozdravil.
... Som blázon! Poznanie mi prebehlo telom, ako dobre mierený elektrický šok. „Tak on je fakt tu?!“, neveril som vlastným zmyslom.
Sedel tam a práve si čistil topánky. Zahľadel som sa lepšie. Mali dúhovú farbu. Skutočne hrali všetkými farbami, aké si len vie človek predstaviť.
„To ti teda trvalo, to ti pppoviem!“, poznamenal nie dva krát nadšeným tónom hlasu.
„Prepáč, mal som tu host/>í a ...“, vypadlo zo mňa, no vzápätí som sa sám sebe čudoval, začo sa vlastne ospravedlňujem.
„Nevadí, aspoň som si tu stihol troška upratať a teraz ... no, veď vidíš čo rrrobím.“
„Vidím. Čistíš si topánky.“
„Ttoopánočky musím mať vždy ččisté. Nikdy, nikdy sa nemôže stať, že by snáď jedna farba vybledla! Je to naozaj poriadna drina, to ti pppoviem. Ale stále to mám jednoduchšie, ako niektorí moji starší bratia, ktorí na nich majú už aj farby energie piateho rozmeru a tak, vieš? Ale aspoň majú svoj svet zaujímavejší“, poslednú vetu si zamrmlal pre seba.
„No počkať. Ako to myslíš farby energ...“
„Veci sa majú tak!“, skočil mi do reči. „ Každý môj braček a my sme všetci bratia, je vlastne strážcom jedného obrazu. No a podľa toho, aké farby namieša maliar, ktorý obraz maľuje, sa nám sfarbia topánočky. Ty si sa teda posnažil, to ti pppoviem. Namiešal si skoro všetky, čo existujú!“ „Uf, už som hhotový.“
„Ale ako je to s tými farbami energie?“
„Nuž, ako maliar by si to mal popravde ovládať ty, to ti pppoviem! Snáď si si nemyslel, že sú len farby ako červená, hnedá a tak!“
„Hm, prizná sa ,že ...“
„Ale keď sa pppoobzerám okolo, je mi vlastne jasné, že ty to ovládať nemôžeš“, poznamenal a pritom si skúmavým pohľadom premeriaval moje obrazy. „Tto by to tu vyzeralo trochu, no inak, to ti pppoviem.“
„Teraz by som sa mal uraziť“, prebehlo mi hlavou. Ale bolo tu niečo, čo ma momentálne zaujímalo viac, ako moja vlastná ješitnosť. „Ako, vyzeralo inak?“, spýtal som sa nedočkavo.
„Ja neviem. To len moji bratia spomínali, ako si žijú a cestujú. Teda u nich je ale život, to ti pppoviem. Vždy, keď si telepatujeme majú nejakú novú historku, zažívajú kopu srandy, to ti pppoviem! A ja by som si niekedy rád zacestoval, ale nikto sa so mnou nechce vymeniť, lebo tu sa nič nedeje.“ Tvorček vytiahol z vrecka veľkú bielu vreckovku a zavzlykal. „Vôbec nič!“
„To je mi naozaj ľúto. Ako by som ti mohol pomôcť?“
„Ja neviem, ty si maliar“, zamrmlal tvorček, venujúc sa naďalej svojej veľkej vreckovke.
Ako som ho tak sledoval, pri jeho neúspešných pokusoch zložiť ju do čo najmenšej veľkosti, čosi ma napadlo. Možno som cítil aj určitú zodpovednosť, za to v akej situácii sa nachádzal. „A, čo keby som ťa na chvíľu zastúpil ja?“ V tej chvíli mi vôbec nedochádzalo, že takýto počin sa úplne vymyká zákonom fyziky.
„A ty by si nnaozaj chcel?“, zažiarili mu očká. „To by bolo fffantastické, to ti pppoviem!“
„No, prečo nie!“, moja ochota bola bezhraničná. „Problém je len v tom, ako to urobiť?“, poznamenal som skleslo.
„Žiadny problém, proste sem poď a hotovo!“, nezaváhal.
„Mať tak tvoju vieru drobček, hneď by sa mi žilo ľahšie“, pomyslel som si.
Dumal som, dumal ale riešenie neprichádzalo. Tak som ho ubezpečil, že budem nad tým ešte tuho dumať celú noc a snáď na niečo prídem.
Rozlúčili sme sa. On dosť neochotne. Niet sa mu čo čudovať. Samota nie je veľmi príjemná, ak je nútená.
Vonku práve pršalo. Dážď stekal v pramienkoch po pootvorenom okne. Zažal som malú stolovú lampičku. Pohodlne som zapadol do fotelky s nohami vyloženými na pracovnom stole a zapáli si cigaretu. Medzi kopou nevyplatených účtov, tam ležalo aj zopár skíc mojich budúcich „možno“ obrazov. Do poslednej chvíle totiž nikdy neviem, či moja snaha bude korunovaná úspechom, alebo brilantným hodom skice do koša.
Zaspal som.
©¥ª
Ráno ma zobudilo silné zabuchnutie dverí. To bola moja priateľka Eliz. Vždy mi takto dáva najavo, keď s niečím nie je spokojná. Zjavne očakávala iný záver večera, ako že ma nájde spať zarazeného vo fotelke s polo dofajčenou cigaretou, ktorá mi medzičasom stihla prepáliť novú košeľu.
Neobratne som sa došuchtal do kúpelne. Niekedy je pohľad do zrkadla lepšie neriskovať. Tvár ktorá nápadne pripomína pokrčený vankúš nikomu na nálade nepridá.
Hodil som si sprchu. Bolo 8:25. Iní ľudia sa už potia v práci, niektorí v dopravných prostriedkoch a ty zatiaľ len zisťuješ, že nemáš žiadne čisté ponožky. „Si nezodpovedný živel!“
To som často počúval od svojej mamy, mojej priateľky a teraz si to hovorím už aj sám. Jediná vec, ktorá ma dokáže ospravedlniť samého pred sebou je, že umelec je hold umelec. Nepoznám takého, ktorý by bol úplne normálny.
Musím tej mojej láske zavolať a popriať jej krásny deň, keď už noc za nič nestála. Ona si takýto život naozaj nezaslúži. Byť ja na jej mieste, už so sebou nežijem!
Prečo som vlastne zaspal v obývačke?! A čo za blbosť sa mi to snívalo! O malom tvorčekovi, či čo to bolo, čo si v mojom obraze čistí dúhové topánočky? Asi to s tým maľovaním naozaj preháňam. Taký Vincent van Gogh sa z toho aj zbláznil. Žeby som bol ďalším vhodným adeptom? Titulok v novinách: „MAĽOVAL AŽ DO ZBLÁZDNENIA!“ No, medzi článkami o zemetraseniach, vojnách, zvýšení cien za energie, únikoch ropy z havarovaných tankerov a povodniach, by to bolo celkom oddychové čítaníčko.
„Dosť už! Dám si kávu a hor sa do práce. Richard už dva týždne čaká na moju ilustráciu k jeho novej knižke. Odkedy sa im narodila Betka, sype ich ako z rukáva. Tiež by sa mi zišla nejaká inšpirácia. Teda, vyslovene v takejto podobe by ešte byť nemusela, ale predsa! V poslednej dobe sa cítim ako na púšti. Samé sucho. Občas nejaká tá fatamorgána, záblesk nápadu a nič. Výsledky žiadne! Všetkým mojim výtvorom čosi chýba. Ale sakra, čo?!“
ª§£
V galérii mi bola zima. Nemal som poňatia, čo tam vlastne robím. Prišla mi síce pozvánka, ale účasť nie je povinná. Školskú dochádzku, keď sme za neospravedlnenú hodinu dostávali poznámky mám už dávno za sebou. Nemal som sem chodiť. Nikdy sa mi diela Para Francu nepáčili. Maľuje, ako by ho práve chytal 3 infarkt a predtým chce obraz ešte rýchlo dokončiť.
Uznanlivé pohľady ostatných ma privádzali do zúfalstva. Ľudia, čo ste slepí?!
A nejaké obrazy už stihol aj predať. Moje vnímanie sa veľmi často nezhodovalo s väčšinou, na to som si už zvykol. Možno som naozaj pristál na nesprávnej planéte, ale to už bolo veľmi dávno, preto si to nepamätám.
Každopádne mu to prajem, aj keď ja by som si od neho dobrovoľne doma nič na stenu nezavesil.
Odišiel som. Zase pršalo. Tomu hovorím leto, ako má byť. Za týždeň ideme s Eliz na dovolenku, ale ja mám pocit, že si ju akosi nezaslúžim.
Keď si to tak zhrniem, čo som za posledného pol roka vytvoril. Zopár reklamných plagátov pre firmy, ilustrácie ku knižke, ktorú ešte nevydali a jednu sochu, ktorú si umiestnili na daňovom úrade do miestnosti vyhradenej pre fajčiarov. To asi, aby človek pofajčujúc si svoju cigaretku cítil, že v tom nie je sám.
Ale tuším že, ak neprestanem s týmto vodopádom sebadeštruktívnej kritiky, stane sa so mňa frfloš na plný úväzok, a to už to potom môžem zabaliť naozaj. „No čo, niektorí ani to čo ja nevytvoria, no nie? Hm, lenže niektorí sa tým neživia!“
S takto pozdvihnutou náladou som sa vrátil do nášho bytíku, striasol zo seba premoknuté sako a vyrazil do kuchyne s cieľom zahnať depresiu veľkou dávkou dobrého jedla. Na chladničke ma uvítal oznam pripevnený magnetom. „Zlatko, nestihla som nič nakúpiť. Kamarátka má premiéru, bežím tam.“
Hm...hm...aaaa...hm. Keď mám mať zlý deň, tak nech to aspoň stojí za to.
Uvelebil som sa v pohovke v jednej ruke so syrom, v druhej s vínom. Našťastie to tu ešte zo včerajšej párty ostalo. Chutilo to dosť zvláštne, ale to ma nemohlo rozhodiť.
„Je na čase prehodnotiť život, starec“, pomyslel som si. „Pozri sa na seba. Máš 35, byt, auto, skvelú priateľku, kopu kamarátov. Ty si tiež neni na zahodenie, aj keď tá pneumatika na bruchu sa začína rok čo rok hrozivejšie zväčšovať. No, a koľko ľudí sa môže hrdiť titulom umelec na voľnej nohe, hááá? Nie veľa. Tak vidíš! To je tá lepšia stránka tvojho povolania. Tá druhá, horšia, prichádza s platením účtov. Otázka znie, ako to všetko skĺbiť dokopy?“
Posilnený syrom a vínom sadol som si za svoj pracovný stôl. Jedným šmahom ruky som z neho zmietol všetky nedôležitosti. Položil som naň jeden čistý papier a civel naň v nádeji, že v ňom uvidím náčrt čohosi, čo by minimálne stálo za zmienku. Nič. Vstal som. Poprechádzal sa po 5 x 7 metra rozľahlej obývačke a zase som si sadol. Na papieri žiadna zmena. Kde sú všetky tie múzy, ktoré pomáhajú maliarom, keď sú v koncoch. „Halló...! Tu je niekto v koncoch. Počujete ma!!!“ Oprel som sa oboma rukami o stôl a v zúfalom geste som si podopieral hlavu. Schytil som ceruzku a len tak bezmyšlienkovite si začal čarbať. Po chvíli čarbanica naberala tvar. Ale zatiaľ nedávala zmysel. Zrazu som sa zastavil, zahľadel a ...
„Veď som nakreslil toho, ... Belusa!?“ Bol troška krivý, ale bol to on. Čo to má znamenať?“ Postavička z toho čudného sna sa mi doslova votrela na papier. Zo sna! „A čo keď to vôbec nebol sen. Bolo to také živé. Už mi fakt šibe!“
Niečo mi ale predsa nedalo nechať to tak. Hnaný túžbou po objavovaní, nahmatal som niekde lupu a výprava sa mohla začať.
Podišiel som k obrázku. V tom som sa začal strašne smiať. Sám na sebe. Takéto hlúposti som nerobil, ani keď som mal 5 rokov. No vtedy možno ešte hej. Ale preboha! Mám 35 a idem s lupou hľadať nejakého tvorčeka zo sna v svojom obraze, mimochodom mizernom. Začína to byť naozaj vážne.
„A nech! Som tu sám a aj tak nemám nič lepšie na práci.“ Pristúpil som bližšie a ešte stále mi cukalo kútikom úst od smiechu.
„Ahoj!“
Úsmev na tvári mi zamrzol. Môj výraz by v tej chvíli určite vyhral prvú cenu v súťaži o najprekvapenejšiu tvár roka. Bol tam. Malý, drobný a nešťastný.
„Ttty ma už nnnemáš rád?! Nechal si ma čakať celú vvvečnosť! Tak prišiel si na niečo?“, vychŕlil.
„Jjja, ččooo???“, na viac som sa nezmohol.
„To som si mohol myslieť! Zase tu skysnem na neurčito. Nnnenapadlo ťa vôbec nič a teraz nevieš, ako mi to máš povedať, preto kokceš! Ja som to vedel, to ti pppoviem.“, trucovito sa zavrtel na svojej malej stoličke.
„Ale ako to, že si tu???“, úspešne som zvládol celú vetu.
„No a ešte si zo mňa aj uťahuj! Tto sa vôbec nepatrí, to ti pppoviem!“
„Jja, ja ... chcel som povedať, že som ťa tu vôbec nečakal.“
„A kde by som akože bbol.“, pokrútil hlavou, robiac pritom rukami gesto, ako by mi ukazoval - tááááákúto veľkú rybu som chytil. „Vždy tu niekto musí ostať a so mnou sa nikto nechce vymeniť, tak tu tvrdnem. Ale to už som ti predsa hovoril.“, vstal a nervózne sa začal prechádzať. Náhle zastal, akoby ho niečo napadlo. So založenými rukami si ma začal prižmúrenými očami premeriavať, až som sa cítil nesvoj. „Že ty si zase pil ten divný nápoj, po ktorom sa vy človekovia smejete!?
Vyvalil som naňho oči.
„No už ťa pozorujem dlhšiu dobu. Vždy keď sa takto tváriš, je jasné že si ho pil.“
„No prepáč!“, v tom som si uvedomil, ako asi môžem pôsobiť na niekoho, kto práve neprežíva to, čo ja. Nahodil som rázny tón. „Ja som úplne v poriadku. Som len trochu zmätený. Myslel som, že si sa mi prisnil. Ale ty si podľa všetkého skutočný?!“
„No to si pppíš, že som!“, hrdo sa vystrel v celej svojej ... nížke. „A čo si myslel, tým prisnil?“
„No proste som bol v tom, že sa mi o tebe snívalo, keď som spal. Keď ma už sleduješ, mohol si si všimnúť, že občas aj spávam.“
„Ahááá!“, došlo mu. „To vtedy, keď máš v noci zavreté oči a vydávaš také prapodivné zvuky, že? Hmm, už rozumiem.“ Na chvíľu sa zamyslel. „Ale ty často nespávaš, aspoň som ťa nevidel, to ti pppoviem.“
„Tu v obývačke len zriedka.“, chcel som ešte čosi dodať, ale potom som si to rozmyslel. Do môjho súkromia ho vlastne nič nie je.
„A čo sa robí, keď sa spí?“ spýtal sa zvedavo.
„No, ako ti to ... Tvoje telo leží a ty si kade tade cestuješ.“
„Čožžžžže!!!“, skoro mu zabehol jeho vlastný jazyk. „Cccestuješ?“
„Áno. Alebo lietaš, túlaš sa. Nazvi to ako chceš.“
„Áááá tto sa dá aj nnaučiť?“, vzrušene koktal.
„My ľudia to robíme úplne prirodzene. Si unavený, tak si ľahneš, zavrieš oči a proste zaspíš. No a potom sa ti snívajú všelijaké sny.“
„To vám závidím, to ti pppoviem“, povedal skleslým hláskom. „Aj ja by som chcel vedieť tak cestovať. Lenže, my tu nikdy nespíme“, posmutnel a z oka mu vytryskla slza, ktorá v porovnaní s jeho útlym telíčkom mala ukrutánske rozmery. Stiekla mu po tvári a padla na zem. S neochvejnou istotou sa začala pomaly vpíjať do modrej farby. Sledoval som tento výjav a neveril vlastným očiam. Na mieste kde sa vpila, vyrástla malá bledomodrá kvetinka, a jagavo sa zableskla v odraze slnka. „My tu nikdy nespíme“, zopakoval.
„Čo si to urobil?“, nechápal som.
„Čččo ako?“, spýtal sa posmrkávajúc, zjavne netušiac, čo sa práve stalo.
„No, tá kvetina!“
Pozrel na mňa a potom na ňu. „Táto?“, vytrčil gamby ako správny domorodec z afrického kmeňa. „To veru neviem“, pohodil plecom. Evidentne ho tému ďalej nelákalo rozoberať.
„To sa ti stáva často?“, nedal som sa odbiť.
„Ani nie. Vlastne tuším prvý krát.“
„A to ťa vôbec neprekvapilo?!“
„Nie, prečo? Malo by? Veď je pekná, nie?!“
„Áno, je krásna, ale ...“
„Každá emócia má predsa svoj tvar. Čokoľvek čo povieš, alebo urobíš sa niekde zobrazí, to nevieš?!“, zatváril sa dôležito.
Nevedel som, čo povedať, a tak som radšej mlčal. Bolo to prvý krát, čo som videl ako zo slzy vyrástla kvetina.
„A prečo sa vlastne tak čuduješ? Ty keď plačeš nič nevytváraš?“, bral to ako samozrejmosť.
„Ja nezvyknem plakať“, ozval sa vo mne chlap. „Voľakedy, keď som bol mladší a rozbil som si koleno, alebo tak, vtedy som plakal. Ale to už sa mi dlho nestalo.“
„To je škoda. Tak preto nemáš žiadne kvetinky.“
Poobzeral som sa po izbe. Pohľad mi spočinul na jednej, v kochlíku zasadenej palme, ktorá ledva prežívala.
„Uuu nás kvety rastú vonku.“, ohradil som sa.
„Kde vonku?“, nechápal.
„No proste vonku na lúke, alebo v lese. Vyjdem z bytu a som vonku, chápeš?“
„To akože ja som vonku pre teba a ty si vonku pre mňa a preto nie sme spolu?“
„Tak nejak“, nechcelo sa mi ďalej vysvetľovať.
„A to chodíte plakávať tam vonku, aby vám narástli kvety?“
„He, he, niééé“, zasmial som sa. „Tam padajú kvapky, ktoré sa síce podobajú na slzy, ale sú z neba, vieš.“ rozosmial som sa.
„Aha, takže za vás plače nebo!“, víťazoslávne zdvihol prst na znak pochopenia.
£¥¢
Bolo krásne dopoludnie. Zbalil som stojan a vyšliapal na kopec za domom. Vytiahol som olejové farby. Dávno som ich nepoužíval. Natiahol som plátno a rozhliadol sa po okolí. Už dlhšie ma fascinoval tento výhľad, na staré uličky mesta, zahalené v mäkkom opare slnka. Pozoroval som to spod tieňa stromu, jediného na kopci. V tejto horúčave mi pripadal ako môj najlepší priateľ. Tráva okolo sa vlnila v miernom vetre, ktorý sa zľutoval a občas zavial.
Skica sa podarila. Začal som teda namiešavať farby. Zlatožltá prevládala. Kontrast so sýtou zelenou farbou trávy, ktorú som zasadil do spodnej časti obrazu, bol perfektný. Línie domov, ktoré sa začali na obraze črtať, boli také presné a vierohodné, že som sám pomaly prestal rozoznávať, či sa pozerám na živú predlohu, alebo na obraz. Bol som nadmieru spokojný. V schopnosti zachytiť čaro priestoru trefnými ťahmi štetca som vždy vynikal.
Pohrúžený do svojej sebachvále som si ani nevšimol mračno, ktoré sa vytvorilo nad mojou hlavou a teraz sa so zúrivou rýchlosťou chystalo spustiť dažďovú paľbu. Nestačil som sa ani spamätať a kvapky už dopadali na plátno. Zúfalo som sa snažil obraz uchrániť pred smršťou vody, ale bola silnejšia ako ja. V tom sa mi nevdojak vlúdila do hlavy spomienka na slová toho malého tvorčeka: „Tak nebo plače za vás“ a ja už som len pozoroval sám seba, ako nechávam obraz na stojane a sledujem s akou neochvejnou hrdosťou naň kvapky dopadajú.
Tak, ako dážď rýchlo prihrmel, aj odhrmel. Vykuklo slnko a nado mnou sa utvorila nádherná dúha. Dlho som ju sledoval, snažiac sa tak vyhnúť pohľadu na obraz, teda na to, čo z neho ostalo. Keď som sa konečne odvážil, zostal som ohromený. Bol tak nádherný a živý až som tomu nechcel uveriť.
Vtedy som to pochopil.
Plánoval som namaľovať slnečný, žiarivý pohľad na mesto, ale výsledkom, ktorý teraz obraz znázorňoval, bol daždivý deň v uličkách. Dážď sám vpil svoju živú podobu na plátno a zmenil môj zámer. Nebol to len namaľovaný odraz skutočnosti, bola to skutočnosť sama. Neboli to len namaľované kvapky, boli to kvapky samé.
Dnes môj obraz ľudia obdivujú v Galérii Saint Art a nikto ani nevie, že autorom som vlastne nebol celkom ja. Do môjho života vstúpila nová dimenzia – farba života. Od tohto zážitku už ju nedokážem nikde postrádať. Význam techniky maľovania, na ktorej som si predtým tak zakladal, sa stráca v porovnaní so silou ... neviem, či to je sama farba energie, či piateho rozmeru, ako ich nazýva Belus ... so silou života.
Belus mi to nestačil ani poriadne vysvetliť. Odkedy som ho naučil, ako sa dá snívať bez spánku, stále niekde cestuje.
A ja? Ja som konečne pochopil, že ak človek chce vytvoriť nadčasové dielo musí popustiť uzdu svojej fantázie natoľko, aby sa mohol vydať do nepoznaných častí vesmíru a priniesť si z nich späť vedomosti neohraničené poznaním svojej doby. Lebo len ten, kto nájde odvahu uveriť svojim snom, má nárok a šancu na ich splnenie.
Ďakujem Belus.
