Infraštruktúra týchčias: tri veľké jedálne, pri jednej z nich bufetpredovšetkým s maškrtami a neďaleko autobusovej zastávkyobchod s potravinami. Chýbala možnosť zohnať ovocie,zeleninu a ďalšieveci potrebné na zaopatrenie malého bábätka,ani lekáreň tam ešte nebola. Dcéra mala vtedy polroka, a tak jediným riešením ako všetko zabezpečiťbolo skočiť autobusom do centra.
Logicky si zobrala tieto veci nastarosť mobilnejšia časť rodiny. Kombinácia malébábo, autobus, kojenie - to radšej nie.
Tak tatino ide dnes prvý raz dopráce. Mesiac bez počítača – to muselo bolieť. „Poceste z roboty skočíš môj milý do mesta, trebanejakú tu zeleninku aj ovocie, malá potrebuje obohatiťsvoj jedálniček.“
Deň ubieha ako to už s malýmdrobcom býva. Blíži sa šiesta hodina. „Už nám,moja, tatino každú chvíľu dorazí. Donesienejakú tu broskynku, zajtra budeš mať mňam, mňam papu.“
Sedem - nikto, nikde. Uši natrčenék dverám, počuť každé vrznutie výťahovýchdverí. Zase nič - iné poschodie. Trasa okno – dvereuž je vyligotaná.
Osem – určite sa mu niečo stalo vmeste. O takomto čase už nikde nič nezoženie, to by išiel rovnodomov. Ktovie v ktorej nemocnici asi leží. Došľaka, odmalej sa nedá odbehnúť, najbližší telefónje v centre - na hlavnej pošte, ani susedia tu nie sú. Kam bysom vlastne mala volať?
Deväť hodín, štrkotkľúčov. „Ahoj.“ Úplná pohodička,nechápavý výraz v tvári.
„Kde si bol doteraz???“
„Ja? No v práci ...“
