Diana Petruchová
Nevyslovené želanie
„Tuším ma tu budete vídať častejšie. Prestanem k vám chodiť, až keď ma začnete vyhadzovať z bytu.“
Milujem lúskanie hádaniek, ktoré mi nachystá život. Zoznam autorových rubrík: Radosti naše rodičovské, Žena 21. storočia, Adam a Eva, Fantázie?, Trinásta komnata
„Tuším ma tu budete vídať častejšie. Prestanem k vám chodiť, až keď ma začnete vyhadzovať z bytu.“
„Kremlerová, chcem vedieť, kto bol s vami včera pred štvrtou hodinou pred treťou A!“ hlas matikárky bol veľmi autoritatívny a Lídiaa, študentka tretieho ročníka gymnázia, ktorá mala vždy veľký rešpekt pred autoritami, si netrúfla oponovať, či dokonca polemizovať s učiteľkou, načo túto informáciu od nej potrebuje.
Posledné prázdninové leto sa končilo riadnymi horúčavami. Denisa vybehla z klimatizovanej haly rovno do ulíc. Akoby prešla cez horúcu neviditeľnú stenu. Okamžite ju oblial pot. Skončila jej celodenná šichta a ona utekala na predmestie za svojou kamarátkou Vierkou.
„Chcem sa rozviesť!“ Nechápavo na neho pozrela. Nemohla uveriť, že tieto slová vyšli z jeho úst. Blíži sa 20. výročie, čo sú spolu. Toľko toho preskákali, a naraz takáto veta. Nerozumiem, ako sa to mohlo stať?
Ach, aké krásne je mať sedemnásť! Maturita je ešte v nedohľadne, rovnako aj riešenie veledôležitých problémov, napríklad ako naložiť so svojím životom. Namiesto toho sú na programe dňa srdcové záležitosti. Je to čas radosti, ale sem-tam aj bolesti.
„Slečna Cibáková, je mi to veľmi ľúto, ale vašej žiadosti nemôžeme vyhovieť,“ zdvihol bankový úradník pohľad z otvoreného fascikla a vyriekol vetu, ktorá ju nepotešila. Bol to na pohľad čertovsky sympatický chlapík, ale záverečný verdikt vedenia banky bol pre Evu boľavý.
„Ale teraz sa môže všetko zmeniť. Dva príjmy sú dva príjmy. Verím tomu, že dno sme si už vyskúšali. Odteraz bude len lepšie,“ uzavrela túto kapitolu Milka. Už dávno sa necítila taká uvoľnená a plná nádeje. Vedela, že Peter to cíti rovnako.
„Zajtra mu zavolám a porozprávam o tebe. Som si na sto percent istá, že to miesto je tvoje. Stará moja, končia sa ti zlé časy, to mi ver! Na tvoju novú budúcnosť si spolu pripijeme “
„Mami, včera sa učiteľka pýtala, kto má záujem ísť do školy v prírode,“ dobehla za ňou Miška s rozžiarenými očami. „Nika aj Terka sa už dohovárali, ako budeme spolu spať v jednej izbe. Však pôjdem aj ja?“
Pomaly sa preberala k životu. Bola v stave medzi bytím a nebytím. Jej podvedomie sa odmietalo preberať do reálneho sveta, ešte si jednoducho blúdilo kdesi po šírych, tajuplných pláňach, po územiach, ktoré v bdelom stave nikdy nenavštívime.