Môj vzťah k Francúzsku jeminimálne nekritický. Predstava, že v našom byte sabude ozývať táto reč, bola potešujúca. Mojimcieľom bolo zabezpečiť mu tu príjemný pobyt, aby siodniesol pokiaľ možno čo najlepšie spomienky na krajinu, na ľudí.Pripravili sme mu kútik, aby sa zabýval. Vyglančilisme byt. Ešte som zvažovala, ako zvládneme jedálnylístok. Bude ochotný trochu poexperimentovať, aleboradšej zostaneme pri ich tradičnej strave?
Trochu nervy som mala z toho ako sa mydvaja dohodneme. Ja som schopná komunikovať v nemčine,angličtina je trénovaná hlavne internetom a francúzštinu síce ako tak rozumiem, no rozprávaťňou - to už je o inom. Ešte dnes si spomínam na našeposledné francúzske nákupy. Zlomila som dcéru:„Poď so mnou, stužková predo dvermi, mrkneme si aspoňmódne trendy a keby náhodou niečo padlo do oka, možnozlomíme tatina.“ Moja dcéra je „milovník“behačiek po obchodoch. Ale argument bol silný, tak išla. V zápale behania sme si nevšimli, že jazykovo vybavenáposila niekde zmizla. Obdivovali sme nejaké šaty. To si hneďvšimla predavačka a so širokým úsmevom sa začalablížiť k nám. Manžel v čudu – vo mne panika -ostalo to na mne. Hlboký nádych, pokus vytvoriťsúvislú vetu … a vyfučanie vzduchu von. Nič,slovíčka potvory sa kdesi zasekli po ceste a ja som nebolaschopná vypustiť čo i len jediné. Neostalo mi iné,len nahodiť zdvorilý úsmev, pokrčenie pliec a rýchlouniknúť s cieľom pohľadať nášho polyglota :-)
Prišiel deň D a mladý mužstál predo mnou. Milý úsmev na tvári.Vysoký ako telefónny stĺp, tenký ako trieska(nevedela som, že aj chalani môžu vyzerať ako kandidátina anorexiu) „Bonjour, madame“ (Teda toto oslovenie ma berie,hneď sa cítim ako puberťáčka, ktorá tajne podperinou čítala Angeliku.) Doma sme si ujasnili niektorétakticko-strategické údaje pobytu. Napríklad bol ochotnýskúsiť našu kuchyňu – super, je to dobrodruh. Večer smepokecali (t.j. ja som počúvala, múdro prikyvovala,dokonca dosť veľa pochopila), chalani štebotali. Ách,francúzština znie naším bytom! :-D
Ráno. Milý úsmev(to bol najčastejšie používaný komunikačnýprostriedok medzi nami dvomi). Nič nejedol (tá anorexia asinebol len žart). V malom byte sa síce musíme trochuobchádzať, ale zatiaľ to všetci zvládame. Trebatrochu v rýchlejšom tempe, nech stíhame školy ...
Zrazu dcéra zbledne: „Ja nemámkalkulačku!“
Aby ste rozumeli, bola streda ránoa ona išla na maturitnú písomku z matiky. Komentáre:„To si na to prišla až teraz?!“, som si nechala pre seba. Situáciaje vážna, treba ju riešiť, na výčitky bude čas ajneskôr.
Rozbehla som sa do kútika nášhonajmladšieho, podávam dcére takú maličkúmilučkú: +, -, *, /. Iné nezvládala, ale rekulepšie ako nič. Len na mňa zazrela: „Ja potrebujem s goniometrickými funkciami.“
„Čo tvoj chalan, ten nemá?Máš kopu kamošov, mnohí majú už maturu zasebou, veď skús, možno sa nejaký nájde.“ Ráno o 6:20 je fakt skvelý čas na burcovanie všetkýchznámych, či náhodou nemajú kalkulačku.
Dcéra sa s mobilom snažila. Buďnemali, alebo ešte sladko spali, vrátane jej milého.Manžel sa naraz vynoril aj s kalkulačkou v ruke. „Zuzi, toto jemoja školská, neviem či ešte bude fungovať. Trebapozháňať baterku.“
Všetci sme sa zase rozbehli po byte,každý začal zhľadúvať v svojom kúte. Nič,taká baterka v dome nebola.
Náš hosť stál uprostredchodby a pozeral sa na ten zmätok, ktorý u násnastal. Nejako nebolo toho, kto by mu vysvetlil, čo sa deje.Netuším, čo sa mu preháňalo hlavou, ale ak to bolimyšlienky typu: „Kam som sa to len dostal?“, tak by som sa muani nedivila.
Dcéra sa konečne dovolala k svojmu chalanovi. Ten, chudák čerstvo zobudený, lenpípol: „Ja nemám žiadnu kalkulačku.“ Naše nežnénaňho hystericky zhúklo: „Tak ti ďakujem pekne za ochotu!“a zúrivo vybehlo z bytu. Skoro pri tom zramovalo návštevu(o 15-20 cm vyššiu). Ledva stihol uskočiť.
Už bol najvyšší časštartovať smer školy. Problém čo ďalej sme museli riešiťpo ceste. Lidl síce otvárajú už o siedmej, aleak sa tam zdržíme, môžeme prísť pred školu ažpo ôsmej. Iné obchody po ceste nie sú. Asi budemusieť maturovať bez kalkulačky. Ešte som si spomenula naFabiena: „Miško, vysvetli mu, čo sa deje, nech má aspoňtrochu predstavu.“
Rovinka – prešli sme okolobenzínovej pumpy, keď sme boli za ňou, pozreli sme sa s manželom na seba: „Benzínka, aj tam možno predávajúbaterky!“
Po ceste je ešte jedna, stavímesa tam. Času už bolo málo, ale za pokus to stálo.Vybehla som z auta s inštrukciou: „Potrebujeme 9-voltovúbaterku.“
Keď som prechádzala cez dvere,oproti mne išiel predavač: „Počkajte chvíľočku, hneďsa vrátim.“
Prešla minúta, druhá ...Obzerala som si aspoň sortiment. Baterky tam mali úhľadnepovešané na stene za pokladňou. Snáď tam bude aj9-voltová.
Konečne sa predavač vrátil:„Nie, 9-voltové nemáme.“
Otočila som sa na päte, no takmatura bude bez kalkulačky. Už som bola vo dverách: „Pani,počkajte, ešte tu jedna je!“
Šťastná som utekala naspäťdo auta. Teraz už ostával posledný háčik. Budefungovať? Fungovala - sínus, kosínus, paráda,môžeme maturovať. Mládež v radostnej eufóriizačala skúšať všetky funkcie ...
Minulý rok bola maturita z matiky ťažká. Bez tej 25-ročnej kalkulačky by asi predcéru nedopadla dobre.
A Fabien? Ešte u nás zažilzopár neobvyklých situácií. Napríkladnáš synátor ochorel a tak stratil sprievodcu povšetkých starostlivo pripravovaných akciách. Naniektoré sme ho dovliekli my s manželom, iné muselskúsiť sám, hľadajúc svoju partiu. Komunikáciusi trénoval skôr manžel ako syn (ťažko sa debatí,keď máte 38-39 stupňové horúčky). Ale asi tonejako predýchal :-) Ešte aj teraz nechávapozdravovať, keď si sem-tam prehodia so synom správičku cezICQ.
