„Stekrásne, ale ste prázdne,“ povedal im ešte. „Nemožnopre vás zomrieť. Prirodzene, obyčajný okoloidúciby si myslel, že moja ruža sa vám podobá. Ale onajediná je dôležitejšia ako vy všetky, pretože práveju som polieval. Pretože ju som dával pod sklený zvon.Pretože ju som chránil zástenou. Pretože jej sompozabíjal húsenice (okrem dvoch alebo troch, z ktorýchmajú byť motýle). Pretože ju som počúval, akosa žaluje alebo vystatuje, alebo dokonca ako niekedy mlčí.Pretože je to moja ruža.“
Antoine de Saint-Exupéry
Pozornosť venovaná našim deťomje jedným z najväčších darov, aké immôžeme dať. Deti vyrastajú s vedomím, že námna nich záleží. A my do toho času vkladámevšetku svoju lásku, ale aj svoje nádeje a očakávania.Hm, ale nie je to vždy prechádzka ružovou záhradou.Patrí k tomu aj hľadanie správnej kombináciemotivácie a nátlaku. Tomuto umeniu sa učímdoteraz.
Najmladší syn sa narodil s 5 a7 ročným odstupom od súrodencov. Keď začal vnímaťsvet okolo seba, počítač bol jeho pevnou súčasťou.Kým televízor som ako tak ustriehla, pozabudla som natento čertov vynález. Keď ho starší súrodencik nemu pustili, tak som skôr obdivovala, aký je šikovný.To, čo som ja nezvládla, on bral ľahučko a prirodzene akodýchanie. Tak sa nebadane stal počítač jehopravidelným spoločníkom a mne chvíľu trvalo,kým som si uvedomila, že je zle.
Skúšala som ho zaujať inýmičinnosťami už preverenými staršími súrodencami- Lego, Cheva, Merkur, puzzle, alebo maľovanie - nič. Stáleho to ťahalo k počítaču. V tom čase sme trávilidosť času na hudobnej škole. Dcéra cvičila na husle a mysme sa aj s drobcom motali buď v triede alebo po chodbáchškoly. Nejakou šťastnou náhodou nás k sebe pozvalapani učiteľka, ktorá učila na violončelo.
„Jarko nechceš skúsiť aj tyzačať hrať?“
Chcel. Najprv začal ťahať slák.Dosť skoro to už začali byť jednoduché pesničky. Pustilsa do toho s plnou vervou. Túžil sa podobať staršímsúrodencom, tak sa snažil, aby sa im v hraní vyrovnal.Vydýchla som si – hurá máme náhradu. Anie hocijakú, ale takú - dušupovznášajúcu.Počítač bol ešte stále silné lákadlo,ale už nie jediné.
Ešte pred tým, ako nastúpildo školy (keďže bol septembrový), absolvovali sme testypredškolskej zrelosti. Využila som príležitosť a pýtalasom sa odborníčky, čo s tou jeho závislosťou napočítač robiť, ako sa s ňou popasovať. Ako správneurčiť, kedy ešte môže a kedy už je toho sedenia pri ňompriveľa. Radila mi, že mu nemáme dávať počítačako „cukrík“ za odmenu za výkony.
Zobrala som si jej radu k srdcu. Bolomi jasné, že to platí aj pri cvičení na čelo.
Pani učiteľka je tiež dobrýpsychológ a vedela ako toho nášho chrústazaujať. Už ako malé škvŕňa začal vystupovať nakoncertoch. Pohľad na malého človiečika, ktorý sivlečie nástroj takmer taký veľký ako je onsám, to akosi bralo minimálne ženskú časťpublika. Navyše má dar získať si obecenstvo. Žmurknetými svojim hnedými očami a hneď upútapozornosť aj svojím zjavom aj spôsobom prevedeniaskladby. Potlesk mu zachutil a na vystúpeniach si ho užijepožehnane.
Po čase sa z hrania na čele stalanepríjemná povinnosť, z ktorej sa samozrejme pokúšalvyvliecť. Cvičenie začalo byť ako bojové pole s viacerýmizranenými. Na jednej strane vidíte chalaniska, ktorýmá hudobný sluch, doslova mu stačilo len chvíľupohrať a poskočil v kvalite že až. Na druhej strane jeho totálnynezáujem o to, aby sa zlepšoval.
Skúšala som podobrotky:
„Jarko, keby si vedel ako mi je ľútotvojho prístupu. Máš talent a ty to tak flákaš.Stačí, keby si aspoň pol hodinku denne pocvičil. Mne saveľmi páčia tie skladby, ktoré hráš, už lenaby boli čistejšie ...“
Chvíľu sa to dalo, ale zase sizačal zľahčovať, hral čo najmenej. Keď sme ho muselipresviedčať, tak to bolo jednoducho celé poobedie úplne„v kýbli“ ...
Skúšala som po zlotky:
„Sadaj k tomu čelu a hraj!“
Sadol si celý nafúknutý.Zobral slák, provokačne zazrel a spustil. Aj mačka vrieskakrajšie.
„Falošne! Znova! Musíščisto!“
Zazrel – zas nové škrípanie.
„Nie, nie, musíš tichšie ačistejšie!“
No tiché to bolo. Až tak žeskoro nič nebolo počuť.
„Silnejšie!“ – skoro strunuroztrhol. Ja na pokraji záchvatu, decko tiež –zušľachťujeme dušu len taký rachot.
Ach, koľkokrát som s týmchcela tresnúť. Bolo mi to treba, takého ulieváka?Lenže prišli aj chvíle plné radosti, keď sa mupodarilo prekonať krízu. Keď to ťažké anezahrateľné miesto naraz znelo harmonicky. Keď aj on sámpocítil radosť z hrania a plnými dúškami jurozdával okolo seba. Naraz z neho bolo uštebotanévtáčatko s úsmevom ako slniečko. Tak aj za tietochvíľky to stálo zato.
„Jarko je osobnosť. To máteťažké,“ povedala mi mamina jeho spolužiačky, keď som sajej pýtala, či by neporadila, ako na neho. Zhodou okolnostíje aj učiteľkou na ZUŠ, kam chodí. Pozná aj jehohudobné kvality. Jej slová potešili, ale recept, ktorýsom hľadala, to nebol. Myšlienky, že nám doma rastiehudobný virtuóz, som pochovala už dávno. Skôrišlo o to, aby sa nenaučil utekať z bojiska. Aby nemal snahu stálesi všetko zľahčovať a utekať od povinnosti. Ako určiť hranice?Asi je to o stálom hľadaní toho správnehopomeru nátlaku a motivácie.
Riešenie sa našlo. Len neviem, či samám radovať, alebo báť. Nejako nenápadne,postupne došlo k dohode: „Ak pocvičíš a pokúsišsa vylepšovať hranie - keď budem cítiť, že do toho dávašaj dušu - tak bude aj počítač.“
A naraz čuduj sa svete, úplneiné dieťa mi sedí pri nástroji. Zdá sa,že ako psychológ by som sa neuživila. Jediná „odbornárada“ ktorú som kedy dostala a ja som vybuchla na celejčiare :(
Poriešili sme problém s hraním,ale počítačová závislosť už asi zostane akotrvalý následok. Aj tu budú musieť nastúpiťrôzne nepriame nástroje. Nateraz je záchranoufakt, že nemá vlastný počítač. Musípočkať až ho pustia starší súrodenci. Mámpoistku a aj podporu. K bratovmu sa dostane len keď on sám jefyzicky mimo. Sestra sa síce dá „ukrákať“ľahšie, ale tiež len na dobu určitú.
V poslednej dobe stále domŕza:„Kedy budem mať počítač?“
„Až keď prestaneš závisláčiť.“
