Boli to prvé sviatky po tom, čosme sa ako mladý pár odsťahovali. Zopár voľnýchdní, ktoré sa dali využiť na dlhšiu návštevu.Mama sa veľmi tešila na vnučku a všetko vyšpekulovala tak, abysme si všetci prišli na svoje.
Keďže rodinným spojáromv tom čase bol len môj muž, po telefóne mu navrhlanávštevu s tým, že si máme zvážiť, čiprídeme. Jeho úlohou bolo mi informáciu odovzdaťa potom, keď sa dohodneme, dať jej vedieť. Naši bývali300 km od nás a dcéra bola ešte malá, takbolo čo zvažovať. Teraz som stála s telefónom v rukemierne ohúrená. Chcela som popriať šťastnésviatky a zistila som, že vďaka nám majú poriadnehorkastú príchuť.
„Mami ja som o tom nemala anipotuchy. Števo mi nič nepovedal. Mrzí ma to. Keby som čo i len tušila, že nás čakáš, určite by som sa ozvala.Fakt ma to mrzí.“
„To už nechce aby sme vás s malou vídali, alebo čo? Čo som mu urobila, že ti tonepovedal?“ katastrofické scenáre sa pomaly ale istehrabali z najtajnejších zákutí duše.
„Nie, určite nie. Nemyslímsi, že by sa na vás hneval, alebo niečo takto riešil.Neviem. Skúsim zistiť, prečo sa to stalo.“
„Ja som zabudol,“ môj muž sazatváril dosť nešťastne, keď som mu pripomenula jehoposledné telefonovanie.
„Mama si myslí, že proti nejniečo máš. A takto si sa rozhodol to riešiť.“
„Preboha, to nie! Proste som na tozabudol. Nie je v tom nič viacej.“
Začiatok manželstva má svoječaro. Formujeme „rodinné rituály“. Ale to nie jejediné, čo začína. Tu niekde sa láme chlieb ajv medzigeneračných vzťahoch. Ak je snaha na oboch stranácha navyše je podopretá toleranciou (asi viacej zo strany týchskúsenejších), tak máme vyhrané. Ak nie,vzťahy dorastú až do rozmerov „jedovatá svokra -neschopný zať, nevesta“ alebo niečo podobné. Samasom vyrástla v rodine, kde toto bol problém - a veľký.
Môj muž mal ochrancu v mojomotcovi a tak mnohé lapsusy, ktoré ako mladýucháň narobil, mu boli tolerované. Ale tátočudná skleróza - to už bolo prekročenie hranice.Mama vybuchla a hrozilo, že naše vzťahy ochladnú. Našťastiejeho vysvetlenie rodičia prijali. Síce s podtónom „Čosi to tá naša dcéra zobrala za nemehlo?“ - aleprijali.
Urobila som ochranné opatrenia.„Výsluch“ po rodičovských telefonátoch boloveľa podrobnejší. Aj keď ako správne položiťotázku? Niekoľko klasických: „Nepozvali násnáhodou naši? Nezabudol si už na nič?“ Ďalšou možnosťoubolo nerobiť z neho poslíčka, telefonáty radšejvybavovať sama. Keď nám naše dieťa trochu povyráslo,tak ani to už nebol problém. Našťastie už sa nič podobnénestalo a vzťahy sa urovnali. Hrozba napätia medzi svokrou a zaťom pominula. Ja som si po čase všimla, že všetky rodinnésprávičky, ktoré prechádzajú cezmanžela, podliehajú nejakým zvláštnym vplyvom.Akosi sa z nich sem-tam niečo dôležité vytráca.A tak som sa naučila pre istotu overovať, či sú úplné.
Život plynul ďalej, prešlo ďalšiedesaťročie. Syn robil prijímačky na strednú školu.Udalosť, ktorá je v centre pozornosti celej rodiny. Akurátv čase vyhlasovania výsledkov bol u nás na návšteveotec. Hneď som na neho vysypala všetky podrobnosti. Veď ceztelefón by som sa tak nevykecávala. Super, mama budemať aj omáčku. Spokojná, že druhá strana budekompletne informovaná, som si to v hlave odfajkla akovybavené.
Asi po mesiaci volá mama: „Aniste mi nedali vedieť ako Miško dopadol na prijímačkách!“
A tak musím urobiť ďalšieprehodnotenie. Môj chlap je úplne normálny :-)Najjednoduchšie je vybavovať rodinné záležitosti lenpo „ženských“ linkách. Nikdy neviete, v akejpodobe sa po filtrácii cez mužské pokolenie dostanú k adresátovi.
Brat sa prednedávnom oženil.Rodinná komunikácia prebieha cez neho - elektronickoupoštou. Už som si stihla všimnúť, že aj on je „normálny“.Čo poviete, mám o tejto zvláštnej mužskej schopnostiinformovať moju švagrinku?
