O tom, aké problematické je vyhrabať ich z kabelky, keď stojím pred dverami, snáď ani písať nemusím. Toto je problém, ktorý by sa dal strčiť do kolónky „ženský“. Za toto určite môžu výrobcovia kabeliek. Moja skúsenosť – ak mala kabelka mnou požadované priečinky, tak zvonku to bola taká „ohyzda“, že som sa okamžite vzdala túžby nosiť také čudo. Naopak, ak bola kabelka zvonka podľa mojich predstáv, mohla som sa na sto percent spoľahnúť, že vo vnútri to bude bieda. Ako správne márnivá ženská som potom radšej ochotná postávať pred dverami a loviť namiesto toho, aby som len siahla a šup mala kľúče hneď v ruke.
Kľúče spôsobili zopár milých rodinných historiek.
I.
Keď som si zohnala svoje prvé miesto po materskej, deti nastúpili do škôlky. Začiatok pracovnej doby bol v skorých ranných hodinách, plus k tomu treba prirátať ešte pol až trištvrte hodinovú cestu do Bratislavy. Na deti to bolo príliš skoro, tak sme si to podelili. Ja som štartovala z domu ako prvá a tatino odvádzal neskôr deti v Šamoríne do škôlky. Na druhej strane som ja mohla poobede brávať deti zo škôlky v ako-tak prijateľnom čase. Aspoň nemuseli chodievať domov ako posledné.
Prvý mesiac, kým sme sa zladili, to bolo poriadne náročné. Pribudlo nám všetkým zopár povinností. Najhoršie bolo ráno vychystať drobcov. Predsa len neboli dovtedy na ranné naháňačky zvyknutí.
Niekedy v tomto období nabiehania do nového rodinného harmonogramu mi poobede volá manžel: „Ja nemám kľúče! Asi som ich stratil.“
„Kde? Nespomenieš si? Niekde po ceste?“
„Netuším. Práve som zistil, že ich nemám.“
„Čo teraz? Skúsiš sa ešte poobzerať v práci, či ti niekde nevypadli?“
„Už som sa pozeral, ale ešte skúsim.“
Kľúče sa nenašli. Dohodli sme sa, že dnes pôjde aj manžel skôr domov. Pohľadáme ich ešte po ceste. Možno hlúpy nápad, ale čo iné už človek môže robiť v takejto situácii? Stretli sme sa v autobuse.
Ja som utekala po deti do škôlky. Manžel skúšal s očami na stopkách pozerať po ceste po zemi, či ich náhodou neuvidí ležať niekde v tráve alebo na chodníku.
Samozrejme, nič sme nenašli. Celí skrúšení sme išli domov. Vo dverách bol zapichnutý lístoček: „Nechali ste si kľúče vo dverách. Máte ich u nás …“ Ešteže máme super susedov, ktorí si všimli visiace kľúče a zobrali ich k sebe.
II.
Deti začali chodiť do školy a do škôlky v Bratislave. Zohnali sme si vozítko na prepravu. Keďže už cestovala celá rodina, tak to bolo aj flexibilnejšie aj šikovnejšie a čo ja viem čo ešte. Skrátka mali sme autíčko a časovo sme všetko lepšie zvládali.
Prišla požiadavka na maminu: „Treba oprášiť tvoj šoferák!“ Ten ležal zabudnutý kdesi v šuplíku už zopár rokov.
Začiatky po desiatich rokoch nejazdenia zvyknú bývať náročné. Väčšinou som si svoju „povinnú jazdu“ odkrútila a rýchlo som utekala z auta preč, akoby mi za pätami horelo. Nestarala som sa o nič, len rýchlo z toho „mučiarenskeho miesta“ (od volantu) čo najďalej. Zacvaknúť a zabuchnúť dvere a potom už len čakať na zvyšok rodiny, kým sa vyhrabkajú z auta. Môj mužíček potom vybral kľúče zo zapaľovania a pozatváral auto na druhej strane.
Raz podvečer nastala neobvyklá situácia. V aute na mieste spolujazdca sedel môj otec. Po ceste sme sa ešte zastavili v obchodnom dome Ružinov. Ja som klasicky vyštartovala z auta, ako bolo mojim zvykom. Aj môj spolujazdec urobil to isté.
„Buch,“ priam naraz sme zabuchli obaja dvere.
Kým mi došlo, čo sa stalo, zavreli za sebou aj ostatní členovia našej výpravy. Kľúče sa radostne rozkývali v štartéri. A druhé ostali bezpečne uložené v kabelke – tiež v aute. Aj to bola neštandardná situácia, lebo normálne by ostali na kolenách spolujazdca. Keďže sme viezli hosťa, ostala položená vzadu v aute.
Čo teraz? Auto bolo bezpečne zamknuté. Bohužiaľ to nebola škodovka. Števo pozeral a špekuloval, čo by sa dalo urobiť. Škodovečky boli v tomto smere vďačné autíčka - tam stačilo len vedieť ako na to. Hm, toto bol citroen a staré známe grify nám nepomohli.
Pomaly sa blížila večerná hodina (niečo medzi šiestou, siedmou) všetci sme už boli unavení. Aj hlad sa už ozýval. Nikto, koho sme oslovili, nevedel, čo by sa s tým dalo robiť. Skôr sme si vychutnali otázky „To ako ste preboha … ?“ Ako hlavný páchateľ som sa bezmocne a s pocitom hanby krčila za manželom.
Potom si Števo všimol, že okno vzadu nie je úplne zavreté. Napriek tomu, že deti často naháňal, aby nenechávali okno otvorené, teraz to prišlo neskutočne vhod. Kto by to bol povedal, že niekedy budeme nepočúvnosť našich drobcov chváliť (aspoň v duchu)? Bola tam tak polcentimetrová štrbina. Ale tá mala v sebe prísľub, že sa predsa len do auta dostaneme.
Chlapci utekali do železiarstva kúpiť drôt. Potom síce ešte asi pol hodinu trvalo, kým sa podarilo potiahnuť štuplík na dverách, ale v konečnom dôsledku sme autíčko otvorili.
III.
Naše auto bolo ojazdené. V kombinácii s potrebou pravidelného príchodu detí do školy vznikali sem-tam infarktové stavy. Postupom času a pribúdajúcich „radostných“ udalostí nám bolo jasné, že budeme potrebovať autíčko nové. Po čase sa nám ho podarilo kúpiť.
Raz večer, ešte niekedy v stave miernej eufórie z nového „člena“ našej domácnosti, som zaparkovala pred domom. Strčila som kľúče od auta do kabelky a začala hneď vyťahovať kľúč od vchodových dverí. Bola už tma, tak som šmátrala a hľadala, kým som ich našla.
Neviem, asi nejaký škriatok mi doma nakukal ešte večer sa pozrieť do kabelky a skontrolovať si, či sú kľúče od nového auta na svojom mieste. Zažila som šok – neboli tam! Vysypala som celú kabelku. Nič som nenašla.
Jasne som si spomínala, že som ich do kabelky dávala. Kde sú? Prehľadali sme celý byt. Kľúče jednoducho neboli. V byte je čierne diera! Moja noc bola plná prevaľovania sa na posteli a strachu z toho, že nemáme zabezpečené auto.
Ráno sme nabehli k autu. Pozerám a vedľa dverí od auta, pekne na asfalte, čakali na mňa. Musela som ich pri vyberaní kľúčov od vchodových dverí z kabelky vytriasť.
PS: Keďže mám pripravených niekoľko príhod o „šikovnosti“ našich detí, tak som si hovorila, že to aj tak majú v génoch. Veru mi to ani nedalo veľa námahy pospomínať si na naše „dospelácke“ lapsusy. Hm uvidíme, ako táto neplecha bude v rodovej línii pokračovať ;)
