Leto je čas dovoleniek a odpočinku. Tohto roku sme boli na strednom Slovensku navštíviť mojich rodičov. Keďže doma máme počítačového závisláka, jedným z cieľov bolo dostať ho do prírody. Hneď pri prvej príležitosti (prvé dva dni po našom príchode pršalo) sa chlapi vybrali do lesa na huby.Toto leto bolo dosť suché, takže v košíku sa to najviac oranžovelo kuriatkami, sem-tam plávka, jeden propagačný dubáčik a pre mňa veľká vzácnosť – rýdzik. Je to jediná huba, ktorú som ochotná (schopná) zjesť. Ten sa teda doniesol mne ako veľká maškrta.
Ani nerozmýšľajúc som automaticky, ako v časoch detstva, naliala do malého hrnčeka olej, dala ho na sporák a keď sa olej rozohrial, prihodila som aj rýdzik. S naším najmladším sme si smažený úlovok rozdelili a ja som si s istou dávkou nostalgie zaspomínala na svoje detské časy. Večer, keď som si išla ľahnúť do postele, zrazu prišli kŕče a zvíjanie sa v posteli. V duchu som si nadávala za hlúposť.
Po odchode z domu som totiž radikálne zmenila jedálny lístok. Môj žalúdok už roky nezažil nič vyprážané a teraz veľmi dôrazne protestoval proti takémuto zaobchádzaniu. Musela som počkať, kým jedlo precestovalo celým mojim tráviacim traktom, potom bolo všetko v poriadku. Zároveň ma to prinútilo zamyslieť sa.
Po odchode z rodičovského hniezda sa zákonite mení veľa vecí. Ak sa do toho pripletie ešte aj životný partner, tak dochádza k hľadaniu novej rovnováhy. Zlaďujú sa životné nastavenia a vytvára sa nový hodnotový rebríček, ktorý by mal vyhovovať obom partnerom. Nebudem tu riešiť prípad, keď jeden z partnerov je dominantný a absolútne určuje, akým spôsobom bude žiť celá rodina. Toto som nezažila a teda by som opisovala nepoznané. Počiatok manželstva či partnerského vzťahu bol pre mňa dobou zžívania sa a vytvárania nových pravidiel. Ja osobne ho pokladám za jednu z najdôležitejších životných etáp, ale nenapadlo ma, v koľkých drobnostiach sa tieto zmeny prejavia.
Skúškou tolerancie je, keď sa človek vráti do rodného hniezda a zrazu veci, ktoré doma majú jeden konkrétny význam, v starom prostredí majú význam úplne iný. To sa môže stať semeniskom nedorozumení a možných konfliktov. Obidve strany to myslia dobre, len každá svojim spôsobom. To je, ako keď venujete rýdzik smažený na oleji - „Veď ako dieťa si ho mala rada! Nehovor mi, že už ich neješ.“
V tomto prípade som si ani neuvedomila, že veru nejem. Ale čo mám robiť, keď už dopredu viem, že mi to zaškodí? Povedať? Nepovedať? Človek si povie, veď to nemôže byť taký problém. Veď sme všetci dospelí a bystrí ľudia. Hm, fór je v tom, že práve toto býva niekedy najťažšie. Svojim najbližším niektoré situácie skrátka nejdú vysvetliť. Akoby boli slovíčka zakliate. Snažím sa a snažím, ale tie potvory sa akosi v hlave prijímateľa preložia do tvaru, o akom sa mi ani nesníva. Čo s tým?
Sranda, že niekedy cudziemu človeku objasním veci jednoduchšie, ako blízkemu. Akoby sa cudzí človek dokázal lepšie odosobniť a naladiť na konkrétnu vetu než ten, kto ma videl vyrastať a do konkrétnych slovíčok zapletá dávnu spomienku, ktorá už so mnou a mojimi hodnotami nemá nič spoločné.
Len malá ukážka:
Mama: „Kúpila som koláčik, čo máš rada, dáš si?“
Ja: „Teraz nie.“
Mama: „Jarko, mamina ho nechce, poď ho zjesť.“
Pointa? K môjmu „teraz nie“ malo byť pribalené: „Veď vieš, že doobeda nič nejedávam, dám si ho poobede.“ Nenapadlo ma to zdôrazňovať. Že nejedávam pred obedom je predsa všeobecne známy fakt, načo ho znova a znova opakovať? Určite je moja chyba, že som to neobjasnila.
Koľko je takýchto drobných nedorozumení? Sú vonkajším prejavom odlišnosti našich ciest. Bodaj by bolo každé takéto nedorozumenie rýchlo a ľahko riešiteľné.
