Syn bol ako hlavný hrdina toho vtipu:
...
- Francku a cos do včul nic nevyprávjau?
- Nebyuo o čem ...
Keď bol malý a pokúšala som sa nejako vydolovať z neho jeho názor, tak sa na mňa len pozeral s kamennou tvárou. Teraz buď múdra, čo si to dieťa myslí! Hádaj, čo asi chce!
Po nástupe do školy sa jeho učiteľka sťažovala najmä na to, že je tichý, cez prestávky sedí v lavici, čosi si tam číta alebo píše a o ostatných sa nestará. „To predsa nie je normálne! Ani cez prestávky sa nenaháňa s ostatnými chlapcami … Mali by ste s ním niečo robiť.“ Až som sa zľakla, aký odľud mi z neho rastie.
Teraz s odstupom času rozmýšľam, prečo bol taký uzavretý. Možno bola konkurencia v podobe staršej sestry s večne melúcou pusou príliš silná. Možno nejaká zlá skúsenosť s komunikáciou, ktorá mi unikla. To už sa nedozviem. V každom prípade som jeho nezhovorčivosť nebrala na ľahkú váhu a špekulovala som, ako ho prinútiť, aby sa rozhovoril. Jednu možnosť som našla.
Na Markíze bežal seriál Pevnosť Boyard. Tento mali deti veľmi rady. Vysielali ho „po večierke“, preto potrebovali na pozeranie dostať povolenie. Hovorcom našej malej skupinky bola dcéra. Vždy to vybavila za nich oboch a syn sa popri nej zviezol. Situácia bola podľa mňa ideálna na to aby sme prelomili ľady a aby som ho prinútila vyjadriť sa. Tak som si dala podmienku:
„Jasné Zuzi, ty môžeš. Miško, ak bude mať záujem, tak nech dá vedieť.“
„To vážne?“ Zuzka spozornela, doteraz som nič také od neho nechcela. „Miško si má Boyard vypýtať?“
Cupkala mu to oznámiť. Synátor sa tváril, že je mu to jedno.
Blížila sa ôsma hodina. Dcéra domŕzala najprv do brata, že veď nech ide, že to nič nie je. Potom do mňa.
„Mamina, ale on to určite chce vidieť.“
„Ja viem Zuzi, ale doteraz si to vybavovala len ty. Nemôže sa stále spoliehať, že ty všetko dojednáš aj za neho.“
Osem hodín. Reklama pred súťažou.
Na synovej tvári sa usadil zaťatý výraz. Celým telom vyjadroval, že jeho sa Boyard netýka. Demonštratívne zavrel za sebou dvere v detskej izbe. Všetci sme sa usadili okolo televízora. Začalo to. Pohoda samozrejme nebola. Mysleli sme na chýbajúceho člena. Zuzka sa odbehla na neho pozrieť.
„Mamina, on tam plače!“
Vyletela som do detskej.
„Miško, ak to chceš vidieť, mne stačí, len keď mi povieš, že máš o to záujem. Keď nič nepovieš, tak potom neviem, čo vlastne chceš. Stále ma nechávaš len hádať.“
Slzy ako hrachy z jeho tváre sa mi kotúľali rovno do srdca.
„Chrobáčik, nemôžeš čakať od ostatných ľudí, že sami prídu na to čo potrebuješ, keď nič nepovieš. Musíš sa naučiť rozprávať s nami. Ty si to chcel vidieť a je ti nepríjemné o to poprosiť?“
V náručí som mala hromádku nešťastia. Prikyvoval cez vzlyky. Ďalej ho trápiť som už nedokázala.
„Snáď nabudúce sa ti to už podarí aj vysloviť. Tak poďme rýchlo, zatiaľ začali prvú úlohu, ešte si o nič neprišiel.“
Stáva sa, že sa niekto v rodine zasekne a je ťažké sa „vymáčknuť“. Potom stačí spomenúť: „Pamätáš na Miškovu Pevnosť Boyard“? Uvoľní to napätie a vysloviť želanie ide akosi ľahšie. Samozrejme, že ani náš partizán sa hneď nerozkecal. Po pripomenutí Boyardu a toho, že už raz jeden blok prekonal, sa ten ďalší a ešte mnohé ďalšie čo prišli po ňom, uvoľňovali stále rýchlejšie.
Pred časom bol na psychologickom vyšetrení, ktoré sa teraz robieva pri prechode na strednú školu. Psychologička hovorila aj o jeho komunikačných schopnostiach. Na stupnici od 1-10 je to vcelku dobré - na úrovni 8. Vtedy som si spomenula na naše začiatky a že je to vlastne taký malý darček aj pre mňa.
