Ja som bola vychovaná spôsobom, že ešte aj keď som bola na vysokej škole, tak som mala problém vysvetliť svojim rodičom, kam sa to zase chystám. Preto vďaka svojim vlastným skúsenostiam som bola náchylnejšia svojej dcére uzdu povoliť. Magickou hranicou bol ale vek 15 rokov. Pritom až do 18-tky sme ešte museli mať prehľad s kým a na akú akciu ide. Pokiaľ si spomínam, tak nás vtedy neukecala.
O to dôraznejšie vyštartovala s argumentami, keď už bol vekový limit prekročený. Tak sme ju teda pustili. Neodpustím si poznámočku – mala som trochu nervy, čo na to babina, keď jej poviem, že Zuzka išla na stanovačku už v pätnástich. No a „väzniteľka z môjho adolescentného obdobia“ na to s úsmevom na tvári: „Dobre. Nech si dievča užije“ :-O Krútila som nad tým hlavou ešte poriadne dlho. Časy sa menia a ľudia tuším tiež :-D
Zuzka teda dostala zelenú a v lete mohla vyštartovať na svoju prvú správňacky - mládežnícky zorganizovanú letnú akciu. Pripravovala sa veľmi starostlivo. Pozháňala si stan, spacák, karimatku a samozrejme hromadu jedla.
„Ideme na jednu lúku. Ostatní tam chodievajú už roky. Majú dovolené rozložiť si stany, to nebude žiadna čiernota. Ale do dediny je to pol hodiny pešo, tak treba jedla čo najviac do zásoby,“ vysvetľovala.
Podozrievavo sme so Števom pozerali na tú velekopu, ktorú sa chystala napchať do ruksaka. Nakoniec tam všetko potrebné vpratala. Niektoré veci síce musela vyradiť, ale všetko, čo pokladala za dôležité, mala spakované.
Števo zdvíhal obočie, keď ten ruksak poťažkával: „Zuzi, naozaj to všetko potrebuješ?“
„Áno, jasnačka,“ prejavila Zuzka veľkú dôveru v svoje vlastné sily.
Do auta jej ruksak ešte gavaliersky odniesol tatino. Aj do vestibulu stanice. Tam sa mládež radostne zvítala. Zakúpili si lístky a keď vlak pristavili, pozbierali si svoje sakum-paky a presúvali sa smerom k nástupišťu.
Naše dieťa sa samozrejme tiež pohlo k ruksaku. Čupla si, vyhodila remene na plecia, poďme vstávať. Ups, akosi to nešlo. Tatino pribehol na pomoc. Ruksak nadvihol a podržal. Zuzka sa postavila a celá váha toho nákladu skončila na jej pleciach.
Uf, uf, porobilo to s ňou svoje. Na chvíľu som mala pocit, že ju ten ruksak pritlačí naspäť k zemi. Nožičky sa jej roztriasli ako trstina vo vetre. Ale nakoniec to nejako ustála a neistým krokom vykročila smerom k nástupišťu. Nevedela som, či sa mám smiať, alebo plakať. Nakoniec zvíťazila prvá možnosť. Išli sme za ňou zvedaví, či nebude potrebovať pomôcť.
Ako nastúpi do vlaku? Ako vyteperí to hebedo hore, prebehlo mi hlavou. Pol hodiny peši z dediny? Ako to tam chce odvliecť? Nebolo mi všetko jedno, ale nemala som to srdce hrať sa na starostlivú mamičku.
„Neboj, ona to zvládne,“ upokojoval ma mužíček, keď videl môj ustarostený pohľad.
Nastúpila …
Po dvoch týždňoch sa vrátila nadmieru spokojná naspäť. Na lúku to hebedo vláčiť nemusela. Vraj si sadla na konečnej na perón a zľutovali sa nad ňou nejakí známi, ktorí si svojho potomka dovliekli na miesto zrazu autom. Naspäť už to bolo oveľa jednoduchšie. Potraviny už boli bezpečne zlikvidované, takže sa dalo.
Odvtedy sa balí oveľa úspornejšie.
PS: Asi o rok-dva neskôr som videla reklamu, ktorá ma zasiahla rovno medzi oči. Ja síce veľmi na reklamy nie som, ale táto bola pre mňa pecka. Okamžite sa mi vynorila spomienka na Zuzkinu prvú stanovačku. Keď som si ju pozrela, napadlo ma (nielen vďaka záverečnej scéne ;-)) - Žeby tvorcovia mali podobné skúsenosti so svojimi adolescentnými ratolesťami ako my?
