„Ja nechcem sedieť v strede! Nech si tam sadne Miško!”
A jejej, tak dnes bude zase veselo. Najmladší (čakateľ na pubertu) sa práve nafúkol. Dvaja adolescenti sa už nonšalantne, s výrazom „mňa sa to netýka” usadili na bočných sedadlách a na najmladšieho umotanca už akosi iné miesto nezvýšilo.
Super – blíži sa čas večere. My sa ešte potrebujeme presunúť z bodu A do bodu B, čo znamená cca 20 kilometrovú vzdialenosť v čase špičky s časovou náročnosťou povedzme 45 minút až hodinu. A teraz tento náš kandidát na víťaza súťaže „kto bude všade posledný” ešte pridáva k tomuto časovému údaju ďalších 5-10-15 minút. To závisí od miery našej únavy, schopnosti sa na ňom zabávať a stupni tolerancie – zakaždým je to iné.
Riešenie prvé
Únava je už poriadna, najskôr sa blíži koniec týždňa, alebo už je veľmi pokročilý čas a nie je priestor na experimentovanie.
„Okamžite si sadaj a buď rád, že sa vôbec vezieš. Ty motovidlo jedno! Šuchceš sa tu a ešte budeš zdržiavať ostatných!” Keď sa k tomu pridá aj správny podtón v hlase, tak naše najmladšie s vysokým stupňom empatie vie, že na nejaké presadzovanie si svojho ja dnes priestor nie je.
Riešenie druhé
Ešte nie je až tak neskoro, ani my nie sme po celom dni až takí vyžmýkaní takže sa dá skúsiť trochu asertivity na oboch stranách „bojiska”.
„Ja teda neviem. Mne sa vždy najlepšie sedelo práve na strednom sedadle. Odtiaľ som mal najlepší výhľad,” pokúša sa tatino zachrániť situáciu. Zbytočne. Podľa stupňa nafúknutia je jasné, že najmladší je pevne rozhodnutý: „Dnes v strede sedieť nebudem!“
„Prečo tam stále musím sedieť len ja? Nech si tam ide sadnúť Zuzka, alebo Miško!” Po chvíli handrkovania sa nad ním zmiluje sestra, alebo ja (starší brat nikdy – veď je nejaký ostrý chlapík – uhne len pod nátlakom z „vyšších miest”).
Riešenie tretie
To už musíme mať fakt dosť času a chuť baviť sa na vyjednávacích schopnostiach našich potomkov.
„Všetci traja von z auta! Máte päť minút na to, aby ste sa dohodli. Inak ideme domov bez vás.”
PS: Dnes už je situácia úplne iná – vozievame sa už len štyria a keď sa dcére uráči odviezť s nami, tak je to priam slávnostná chvíľa. Tým chcem len naznačiť, že všetko je vo vývoji a nič netrvá večne – aj naše pravidelné zasadacie intermezzo sa skončilo ;)
