Keď syn nastúpil do prímy, bola som zvedavá, ako sa zaradí do kolektívu. Už na prvom stupni sa správal dosť uzavreto.
„Tak, ako sa ti pozdáva nová škola? Čo trieda? Máš už nejakého kamaráta?“
Len čosi zamumlal a išiel preč. Po týždni-dvoch sa zdôveril. Sedí s chalanom v jednej lavici a:
„… ten má stále nejaké blbé poznámky.“
„Aké blbé poznámky?“
„Ale, že vraj som sedlák. Že nosím okuliare, … blbé poznámky. Berie mi veci z lavice. Ide mi na nervy.“
„A čo s tým urobíš?“
„No nič. Nebudem si ho všímať.“
Po jeho slovách ma zasiahla spomienka z môjho detstva. Zatisla som ju kdesi hlboko do kúta vedomia a teraz sa vynorila z tmy a rozvírila všetky prachom zapadnuté spomienky. Bola som približne v jeho veku – uzavreté, neisté dievčatko, ktoré sa dostalo z malej dedinky na Slovensku do víru veľkomesta. Navyše to bolo mesto, kde sa hovorilo inou rečou – po česky. Zmena bola dosť prudká, ale po roku zlaďovania sa s inou mentalitou aj novým jazykom sa všetko zdalo byť v poriadku.
Naraz sa atmosféra v triede zmenila. Už som nebola súčasťou celku. Trieda ma zo svojho stredu vypudila. Najprv sa to prejavilo v dievčenskej časti, potom sa pridali aj chlapci. Nechápala som to. Chodila som do triedy tak, ako vždy – ja som bola stále tá istá. Tak prečo ma zrazu nechcú, prečo ma odmietajú? Stala som sa fackovacím panákom. Za ušami mi syčali jedovaté poznámky - že som škaredá, okuliarnatá, ty jedna úbohá, malá Slovenka … Robili posmešné "slávobrány", cez ktoré som musela prejsť.
Vtedy rozumom jedenásťročného dieťaťa som to nemala šancu pochopiť. Ako to pochopiť? Normálne chodíte do triedy, kde máte hŕstku spolužiakov, s ktorými komunikujete a hŕstku takých, ktorých si nevšímate - klasika. A naraz sa od vás začnú tí, s ktorými ste sa doteraz bavili, odvracať, začnú od vás bočiť. A tí, ktorých ste si doteraz nevšímali a ani oni vás, sa naraz začnú o vás zaujímať. Ale ako? Bodaj by som radšej ani nebola! Akoby som bola prašivá …
Dnes už chápem aj skryté súvislosti. V triede bolo jedno dievča. Bývali sme v tom istom paneláku. Naši otcovia boli kolegovia. Chvíľu sme boli kamarátky, potom sa ale naše záujmy rozišli a každá išla svojou cestou. Nedlho potom sa jej rodičia rozvádzali. Stala som sa symbolom všetkého toho, čo ona stratila a ja ešte mám. Frustrácia musela ísť von. Bola som ideálny objekt.
Ale najfascinujúcejšie na tom bolo, ako sa k tej hre s ľahkosťou a priam nadšením pridávali ďalší hráči. Kolektívna krutosť! Stačí tak málo! Len byť v niečom iný. Stačí, aby sa našiel dostatočne silný jedinec, plný nenávisti, ktorý potiahne tých ostatných. Stanete sa vyvrheľom bez nároku na akýkoľvek prejav slabosti. Naopak, tá sa stane len ďalšou zbraňou v rukách trýzniteľov. Neostáva iné, len zaťať zuby, ísť každý deň znova do jamy levovej a čakať ako prežijete ďalší deň …
Pamätám si, že bola aj triednická hodina, kde sa to riešilo „oficiálnou cestou“. Moja trýzniteľka sa na nej rozplakala, že ja som na vine, že robím to a to … Nechápavo som pozerala. Nebolo nikoho, kto by sa ma zastal. A ja? Nebránila som sa. Nedokázala som povedať, že ja som tá, ktorej ubližujú. Totálne zaskočená jej slzami som nedokázala vydať ani slovíčko … Tak sa to uzavrelo s tým, že máme byť k sebe milšie a bla bla bla. Samozrejmá vec, že sa nič nezmenilo.
Moje trápenie sa skončilo, keď to dievča z triedy odišlo. Trieda akoby sa prebrala zo zakliatia. Už nebolo toho, kto by proti mne huckal. Najprv sa spamätali chlapci. Keď sa našla nejaká „dobrá duša“, ktorá ešte chcela pokračovať v starej obľúbenej zábavke, tak jeden z nich zrúkol: „Čo ti šibe?! Daj jej už pokoj!“
A teraz mi osud ponúkol šancu urobiť niečo v situácii, ktorá mi tú z minulosti veľmi pripomenula. Vtedy som to nezvládla, nedokázala som sa brániť. Ak si teraz nebudem všímať náznaky, môže to prerásť do gigantických rozmerov. Veď hlavne jedinci, zväčša uzavretí a pôsobiaci neisto na svoje okolie, majú oveľa väčšiu pravdepodobnosť, že sa stanú objektom zábavy. Schúliť sa do seba a čakať, že to prejde, určite nie je dobrá stratégia. Mňa stála kopu bolesti. A aj keď v konečnom dôsledku to naozaj samé prestalo – nemuselo to takto dopadnúť. Mala som šťastie. Moja spomienka na riešenie učiteľskou autoritou bola negatívna. Toto si bude musieť môj syn vyriešiť sám. Prvým krokom bude presvedčiť všetkých okolo, že si nedá skákať po hlave.
Prešlo zopár dní.
„Čo tvoj spolužiak, už dal pokoj?“
„Stále domŕza.“
„Hm, asi s tým budeš musieť niečo urobiť. Vieš, ten chalan hľadá tvoje slabiny a tak bude do teba stále zapárať.“
„A čo s tým môžem?“
„Treba mu dať najavo, že si to k tebe nemôže dovoliť. Vieš, musíš nad ním nejako získať prevahu, aby vycítil, že si to k tebe nemôže dovoliť. Najlepšie by bolo, keby si dokázal vtipne odrážať jeho výroky.“
„??? A to sa dá? Ako?“
„Napríklad keď ti povie, že si sedlák, tak ho odraziť - a ty ani nevieš rozlíšiť kravu od kozy. Alebo ak sa ti bude vysmievať pre okuliare – ale aspoň som sa naučil čítať, ale ako vidím, ty ešte stále nie …“
Hra sa zapáčila aj jeho súrodencom a repliky sa začali sypať jedna za druhou.
Bola som zvedavá, čo si z tejto ponuky vyberie. Vrhla som sa na neho hneď ako prišiel zo školy.
„Tak ako si postúpil? Už sa ti podaril nejaký vtipný výrok?“
„Hm, ešte nebola príležitosť.“
Povedala som si - chce to čas. Nesmiem naňho tlačiť. Keď príde tá správna chvíľa, snáď ho niečo napadne. V rámci „tréningu“ aj on sám vymyslel zopár trefných poznámok. A tak prešiel ďalší týždeň.
„Už sa cítiš v škole lepšie? Spolužiak už nedomŕza?“
„Nie. Už mám pokoj.“
„A ako sa ti ho podarilo usadiť? Čo ťa napadlo?“
„Jednu som mu vrazil.“
Šikana sa prejavuje rôznymi spôsobmi. Myslím, že týranie, ktoré som zažila ja, je skôr používané na dievčatá (to, čo sa stalo nedávno v Poľsku, bolo veľmi tvrdou obdobou s tragickým koncom). Medzi chlapcami zase šikanovanie prebieha inou formou – skôr na fyzickej úrovni. Bohužiaľ, sebahodnotenie každého, kto vo svojom živote šikanu zažil, prejde veľmi veľkou zaťažkávacou skúškou.
