Šťastnou zhodou okolností sa mi dostala do rúkknižka „Sourozenecké konstelace“od Kevina Lemana. Zakotvila v našej knižnici v čase,keď som sa učila umeniu správne viesť našedeti. Autor je psychológ a s neuveriteľnýmvtipom opisoval ako to, v akom poradí sa narodíme,ovplyvňuje aj spôsob, akým riešime životnésituácie.
Najstarší súrodenci nesú ako zástavuvšetky tajné aj menej tajné, či nenaplnenétúžby svojich rodičov – ideálni kandidátina perfekcionistov. Strední sú pre zmenu tí,ktorí sa akosi nezmestia na rodinné fotky a majúvrodený talent na urovnávanie konfliktov. No a tínajmladší dokážu v rodine preplávaťaj cez tie najkomplikovanejšie situácie s nádhernýmúsmevom a dotlačiť ich k plneniu sipovinností je celkom fuška.
Obaja s manželom sme prvorodení a v týchdefiníciach sme sa našli. Nebol problém nazáklade našich vlastných skúsenostíviesť prvé dve deti. Vďaka tomu mala najstaršiadcéra trochu ľahší život, lebo sme si obajapamätali, aké to je mať mladšieho súrodenca.Dôsledkom je, že si tak trochu vymenili úlohy. Namiestointrovertnej perfekcionistky máme extrovertku, pre ktorúje „život gombička“. Ale na druhej strane naveciach, na ktorých jej záleží, vie „zamakať“(škoda, že ich nie je viacej hlavne doma).
Stredný syn si mal podľa knižky svoje miesto v rodinedobýjať v oblastiach, ktoré mu prenechalastaršia sestra. To sa v podstate aj stalo. Tak mámedoma prototyp počítačového „závisláka“,ktorého znalosti akceptuje už celá širšiarodina. Ešteže má aj ďalšie aktivity, vďakaktorým sa sem-tam dostane na čerstvý vzduch.
Lenže fenomén najmladšieho benjamínka –ten sme nepoznali. V celej rodine najviac dve deti – nebolipríklady. Vďaka tejto knihe som sa priamo „zozákulisia“ dozvedela, akým spôsobom vnímajútíto malí darebáci svoju rodinu. Samotnýautor ako najmladší z troch detí bolvýstavný exponát. Sám o sebe napísal„... som jeden z mála psychológov, ktoríprešli univerzitou a postgraduálnym štúdiombez stredoškolského vzdelania“.
A na toho nášho najmladšieho to teda faktsedí. Je majster v uhýbaní a mácelkom prepracované sofistikované metódy. Jednouz nich je totálna hluchota, keď ho posielam plniťsi nejaké povinnosti (v jeho prípade je tonajčastejšie ísť hrať na čelo). Mávyslovene radar na to, kedy sa už blíži hranica, keď užsa veci nedajú viacej odkladať. Na druhej strane,úspešnosť „preplávania“ cezsplnenie úlohy, bez straty desiatky z jeho strany, jetiež vyššia než u jeho súrodencov.
Ďalšou fintou je: „ja to neviem, nedokážem,poď mi pomôcť“ (plus bezmocný výrazv tvári, tá veľká túžba splniťtú prenáročnú úlohu ...) A keďsa pozabudnem, tak to v podstate urobím za neho.
Jeho výchova je niekedy skôr na tému kto kohodobehne. Mojim skrytým tromfom v rukáve jepoužitie tradičných metód (systém príkaz,zákaz, niekedy aj poriadne zvýšenýmhlasom). Ale aj tak najkrajšie je, keď vec uzavriemevzájomnou dohodou, že je to ku prospechu oboch strán.To sú tie malé rodičovské víťazstvá.
Vďaka ti, Kevin, za knižku, ktorá mi poskytla dostatokinformácií ako zvládať benjamínkav rodine.
