Prišielčas, keď okrem teórie začala trénovať prvétóny. Zoznámili sme sa s jej učiteľom. Toto bolpresne ten faktor, s ktorým som nepočítala. Do nášhorodinného života nám zasiahol „vonkajšíprvok“ s právomocou nenápadne a „v záujmeveci“ zasahovať do chodu rodiny. Náš pán učiteľzískal veru celkom slušnú moc nad naším bytím,či nebytím.
Na hodiny som chodila s dcérou, aby sme mali predstavu, ako mádoma pracovať. Tak som bola „prvá na rane“, ktorása dozvedela:
že dcéra nemá noty. (Dočerta –ešte ráno sme to kontrolovali a boli tam – kam zmizli?)
ženemá ostrihané nechty. (Fakt – má ich akokocúr. Super, tak ani na toto nesmiem zabudnúť.)
Kdemá kolofóniu? (Netuším, viem, že včera bolana stole.)
Nemá natretý sláčik! (Páni,takže sláčik treba natierať asi po každom hraní.)
Zasenemá žiacku knižku! (Ale veď tú má stálev taške, ako sa z nej dostala von?)
To, že neprišla na hodinu pripravená,bolo priam na každej hodine. Rástol vo mne pocit, že jejpedagóg „striehne“ na každú jej chybičku a vyžaduje od nej výkon nad hranicou možností násoboch. Navyše začalo to vychádzať tak, že keď prišlamenej pripravená, hodina prebehla oveľa uvoľnenejšie, nežkeď som ju deň pred tým trápila. Mala som v tomzmätok. Pravidelne som sa presviedčala, že som nemožnámatka, ktorá nevie, ako prinútiť sedemročnédecko, aby aspoň pol hodiny denne strávilo pri husliach.
Aj som rozmýšľala, prečo somju vlastne na tie husle zapísala. Ahá, áno,chcela som z nej vykresať „kultúrneho človeka“. Ilúziao dokonalej rodinke, v ktorej všetko klape ako má a detičkypočúvajú ako hodinky, sa mi rozsýpala akodomček z karát. Ej, veru mi chvíľu trvalo, kýmsom sa zorientovala a zistila, že jednoducho musím určiťhranicu odkiaľ – pokiaľ. Táto malá príhodasa udiala ešte v čase, keď som len hľadala odpoveď na otázku:„Kde je sever?“
Hodina ako mnohé pred ňou.Dcéra stojí pred zrkadlom. Pod bradou husle, v rukesláčik a ťahá ... Náš najmladší,vtedy asi ročný obdivovateľ a objavovateľ sveta, sa šubalíokolo stoličiek. Pán učiteľ sedí pri klavíria so zamračeným výrazom sleduje úsilie (čitrápenie) svojej žiačky.
„Jenci, poď prosím ťa nachvíľu, potrebujem … ,“ otvára dvere kolegyňaodvedľa.
Ostávame na chvíľu sami.Zuzka hneď zvesí husle.
„Nie, nie, Zuzi, len pekne hraj!“obrátila som sa k nej.
Náš najmladší sa zatiaľdobatolil až ku stolu. Na ňom leží knižka. Bola pre nehourčite zaujímavá. Začal ju študovať. Ruky mázababrané. Otvára ju ... Kým som si ho všimla,už si knižku „označkoval“. Čo teraz?
Rýchly pohľad ku dverám.Bleskové zavretie knižky. Malý šups na kolená,poriadne ďaleko od knižky.
Padla ďalšia ilúzia - o vzornej mamine, ktorá ide svojim deťom vždy príkladom.Možno nabudúce ...
