Tento raz ma oslovil tuniský film El Koutbia, vo francúzskom preklade La librairie a po našom Knižnica. (Po arabsky síce neviem, ale prekladom francúzskeho slova „librairie“ je „kníhkupectvo“ a nie „knižnica“. Dej filmu naznačuje, že by sa predsa len mal volať „Kníhkupectvo“ ;-) Režisérom je Nawfel Saheb Ettaba – je to jeho celovečerná prvotina.
Po filme som si povedala: „Kvôli tomuto sa mi oplatilo tohtoročný festival navštíviť!“ Viete, čo ma najviac prekvapilo? Moje vlastné škatuľkovanie! ;o) Problémy, ktoré mali hlavní hrdinovia, boli v podstate rovnaké, ako prežívame aj my v rámci západnej civilizácie. Upozorňujem, že v tomto príbehu nebol žiadny náznak náboženského fundamentalizmu – nič z toho, čím nás strašia prostriedky masovej komunikácie. Ženy boli oblečené na „európsky“ spôsob, aj správali sa slobodne a sebavedome. S výnimkou niektorých vonkajších znakov charakteristických pre tieto krajiny by som vôbec nepovedala, že sa odohráva v arabskom prostredí.
Asi by som mala začať pekne po poriadku. Dej ma zaviedol do tuniskej metropoly, do neveľkého kníhkupectva, ktoré zabezpečovalo obživu jednej rodine – syn s mladou manželkou a jeho mama – vdova. Do tohto prostredia prichádza muž, ktorý má vypomôcť pri preorganizovaní spôsobu predaja. Celý dej sa krúti okolo štvorice – mladý manželský pár, svokra a zrelý tridsiatnik, ktorý prichádza zo sveta plný svojich boľavých spomienok.
Prvá dejová línia prebieha okolo krehkého vzťahu medzi životnými skúsenosťami doráňaným mladým mužom a o zopár rôčkov staršou vdovou, ktorá sa smrťou starého pána oslobodila z manželstva bez lásky. Druhá sa odohrávala medzi mladým manželským párom. Ona bola temperamentná osôbka, ktorej sa podarilo prekročiť spoločenské hranice a z dievčaťa z nižšej spoločenskej vrstvy sa stala manželka intelektuála. On bol klasický knihomoľ, ktorý sa najistejšie cítil uprostred kníh a najradšej meditoval o všetkom čo sa dialo okolo neho. Napriek tomu sa títo dvaja potrebovali. Vytvárali dvojicu, kde sa spojil oheň a voda. Ich manželstvo bolo tiež možné len vďaka smrti starého pána, ktorý symbolizuje staré časy.
Najväčšou túžbou mladej panej bolo odísť z tohto starinou zapáchajúceho prostredia. Robila všetko preto, aby svojho muža z kníhkupectva dostala. Aby si začali budovať svoje hniezdočko, kde ona bude domáca pani. Lenže osud alebo zhoda okolností boli proti nej. V byte nad kníhkupectvom musel bývať vždy nejaký rodinný príslušník, inak by o ten byt rodina prišla. Prvou priepustkou z väzenia pre Leilu mal byť príchod nového pomocníka. Ten mal pomôcť vdove pri vedení kníhkupectva.
Vzťahy medzi hrdinami sa postupne rozvíjali a vdova sa rozhodla odísť radšej na vidiek. Mladý pár tak musel ostať v tomto pre Leilu neznesiteľnom prostredí. V dileme svojho muža ťahala Leila za kratší koniec. Túžba manželky oslobodiť sa od prostredia, do ktorého sa vydala, narazila na neochotu ale aj neschopnosť jej partnera čokoľvek na starom spôsobe života meniť. Na jednej strane zaznievali tóny mužskej filozofie: „Veď predsa ja som živiteľ rodiny a ty sa staráš o domácnosť (prípadne aj o deti). Čo sa ti vlastne nepáči, čo to chceš?“ Na druhej bolo vo filme vykreslené aj naplnenie porekadla: „Žena síce nevie poriadne čo chce, ale nebude spokojná, kým to nedostane.“
Leila svojho manžela nepresvedčila (či presnejšie nedokopala) k realizácii zmeny a odišla. Dostala totiž ponuku zarábať si spievaním na spoločenských udalostiach. Film ďalej vykresľoval utrpenie jej manžela, ako sa so samotou nedokázal vyrovnať. Končí stretnutím sa manželov. Pritom bolo zrejmé, že mladá pani je v požehnanom stave. Klasický happy-end, až by človek povedal klišé.
Napriek tomu som pri scéne, keď Leila behala po hosťovskej izbe, zúrivo si odhrýzala z jablka a myšlienkami bola niekde úplne inde, v duchu skríkla: „Toto poznám!“
Režisérovi sa podarilo túžbu ženy zmeniť situáciu, v ktorej na ňu všetko padá, zobraziť tak verne, že som sa okamžite preniesla do vlastných spomienok. Presne tento pocit, že každú chvíľu vybuchnem, že sa jednoducho musím niekam rozbehnúť, lebo to už nedokážem vydržať, som mala niekedy na sklonku dosť dlhej materskej dovolenky. Nemyslím si, že by som bola jediná, ktorá tento pocit zažila. Aj napriek tomu, že som sa rozhodla, že v mojom hodnotovom rebríčku je moja rodina na prvom mieste, aj tak som prežila obdobie plné frustrácie a spolu s ním aj akéhosi pocitu hanby, lebo som nechápala, prečo vôbec tieto pocity mám. Veď to bolo moje vlastné rozhodnutie. Urobila som ho s plnou podporou môjho partnera. Napriek tomu prišli chvíľky plné nespokojnosti a túžby po zmene.
Pri pozeraní tohto filmu som si uvedomila, že toto obdobie plné vnútornej rozorvanosti je už pre mňa len spomienkou. Hneď som začala skúmať, čo sa v mojom živote zmenilo. Čo sa udialo, že momentálne nič také nepociťujem? Prvé čo ma napadlo je, že sa zaoberám vecami, ktoré ma plne uspokojujú. Ono nejde len o to chodiť do zamestnania, ale robiť veci, o ktorých cítite, že „sú tým pravým“. Nielen preto, aby bol zabezpečený príjem, ale aby to nejako vo vnútri „sedelo“. To asi nie je úplne zanedbateľná požiadavka.
Keď som sa v týchto úvahách posunula ďalej, objavila som ďalšie súvislosti. Postavenie ženy v spoločnosti sa začalo výraznejšie meniť v posledných 100-200 rokoch. Nástup feminizmu spôsobil, že žene úloha matky a gazdinky jednoducho nestačí. Ak sa pre ňu aj rozhodne, akoby kútikom svojej duše stále túžila dostať aj príležitosť vyskúšať samu seba, postaviť si svoju malú pyramídku.
Veď priznajme si, pred nástupom feminizmu žena do mocenských bojov zasahovala skôr akosi od boka – prostredníctvom svojho manžela. Nádherne to vyjadruje iné porekadlo o krku, ktorý krúti hlavou. Asi namietnete, že v histórii boli aj silné ženy – áno boli, ale určite ich bolo percentuálne oveľa menej ako mužov. Takých, ktoré radikálne ovplyvnili vývoj ľudstva, schválne – bolo ich aspoň desať? Pritom ktovie koľké, ako sivé eminencie, skryté za chrbátmi svojich manželov, to boli naozaj? ;-)
Časy sa však menia. Máme tu 21. storočie a s ním príležitosť aj pre nás, ženy, nemotať sa už len v kuchyni a okolo detí, ale postaviť sa výzve osudu a vyskúšať si priamo, nie sprostredkovane, čo v nás je. Táto zmena postihuje obidvoch partnerov – lebo aj muži sa musia zmieriť s tým, že ich polovičkám bude stále menej stačiť úloha gazdinky. Mne sa zdá, že model rodiny, ktorý fungoval stáročia, sa radikálne mení v posledných dvoch storočiach a vlastne sa na to musíme pripraviť všetci. Je zvláštne, že vďaka socializmu a jeho potrebe nás všetkých zamestnať je tento model v našich končinách oveľa zabehanejší, než bol kúsoček ďalej smerom na západ.
Koniec filmu vyvolal úsmev na mojej tvári, pretože riešenie, ktoré našiel autor scenára, v mojom prípade bolo vlastne začiatkom celej mojej peripetie. Preto som sa aj obzerala po trošičku iných súvislostiach. Riešenie rébusu o ženskej nespokojnosti som v mojom prípade našla v tom, že som potrebovala dostať šancu postaviť si svoju vlastnú pyramídku. Našťastie mám partnera, ktorý to pochopil a podporil ma. Pritom tá pyramída nemusí byť nijako ohromujúca, stačí, že je moja vlastná a ja si na nej môžem vyskúšať, čo dokážem.
