„Nie, tomu neverím!“ Peťa zúrivo krútila hlavou. Nemohla prijať Borkinu správu. Sedeli v Petinej izbe a Borka práve opatrne porozprávala, čo sa dozvedela od spolužiaka Ďura.
Peťa sa pred tromi mesiacmi zoznámila na internete s úžasným chalanom, Róbertom. Normálne nemohla uveriť, že je niečo také možné. Mali toľko spoločných záujmov! V prvom rade boli obaja veľkí fanúškovia fantasy. Bolo jednoducho fascinujúce, koľko toho vedel napríklad o Elfoch. Poznal ich jazyk a na internete si pozháňal množstvo informácií, ktorými ju zahŕňal. Predtým si myslela, že má o Tolkienovi a Pánovi prsteňov dobrý prehľad. Ale Róbert jej ukázal, ako málo toho ešte stále o tomto magickom svete vie. Peťa sa zmierila s tým, že v oblasti fantasy literatúry, špeciálne Tolkiena, sa stal pre ňu autoritou. Stále bol minimálne o krok pred ňou vo všetkom, o čom sa bavili. Vstúpil do jej života síce len cez obrazovku, ale odvtedy sa stal jeho súčasťou. Už od rána sa tešila na ich poobedňajšie rozhovory cez počítač.
A teraz jej Borka povedala, že to možno nie je záhadný neznámy, s ktorým sa zatiaľ nestretla tvárou v tvár, ale ich spolužiak Maťo. Pritom Maťo bol najutiahnutejší chalan z celej triedy. Chlapec, ktorého neprítomnosť v škole si nikto ani nevšimol. Nemal žiadnych kamarátov. Bol jednoducho samotár, tichá sivá myšička.
„Robo je normálny chalan! Som si tým istá! To nemôže byť Maťo! V žiadnom prípade! Maťo sa ani rozprávať s babami nevie. Vieš koľko sme sa s Robom spolu nahádali? Aký je vtipný a zábavný? To nemôže byť ten istý chalan!“ nervózne sa začala prechádzať po izbe. Z tej správy bola úplne vytočená. „Čo nepoznáš Ďura? Sakriš, veď si z nás stále uťahuje! Nie, Maťo určite nie! Neverím! To nemôže byť pravda!“
Borka len sedela a striedavo prikyvovala a krútila hlavou. Nechala Peťu nech si to ujasní. Čakala na chvíľu, keď Peťu prejde počiatočný šok a začne rozmýšľať, čo s tým.
„Dobre. Povedzme, že má Ďuro pravdu. Aj tak tomu stále nemôžem uveriť, určite by sme si niečo všimli.“
„Čo ja viem? Všimli by sme si, keby sme niečo tušili,“ pokrčila Borka plecami. „Kto už by sa na Maťa pozeral? Vieš, ja som si ho včera trošku oťukla a čosi som zbadala. Nebolo to veľmi nápadné, ale dosť často zaškúlil smerom k nám a zvláštne sa pri tom ksichtil.“
„Ty si myslíš, že je to možné?“ Peťa sa unavene zrútila na posteľ. „Maťo? Kto by to bol do neho povedal? Sakra, čo vlastne o ňom vieme? Čo som mu vlastne natárala? Teda, ak je to on …“ Peťa ešte stále dúfala, že tip, ktorý dostali, je falošný. „Čo teraz? Ja tomu neverím! Čo som mu to len o sebe popísala?“ robila ešte narýcho v hlave inventúru.
„Ozaj, a on, čo ti vlastne napísal o sebe? Vyzná sa v Tolkienovi a všetkom okolo fantasy literatúry. Ako mu ide škola?“
„Dobrý nápad! Škola. Tváril sa, že má fyziku v malíčku. Ja mám nápad! Môžeme si ho trošku otestovať. Vieš, ten príklad na rezonanciu sa teraz hodí. Môžem sa ho spýtať, ako ho máme rátať, alebo aspoň kde hľadať návod. Ak je maturant, mal by to vedieť. Ak je to Maťo, tak s tým nehne.“
„Toto fakt nie je zlé. Maťo by to určite nezvládol - z fyziky je dutý. Páni, ty si ale bedňa! Hotová Mata Hari! Si na teba budem musieť dávať normálne pozor,“ pokúsila sa Borka trošku odľahčiť situáciu. „Som zvedavá ako sa bude vykrúcať.“
„Ježiš, ja už začínam vážne veriť, že je to Maťo. Pane Bože, daj, nech je to iba Ďurov blbý nápad. Radšej znesiem jeho sprosté fóry ako toto.“
„Peti, poďme radšej hneď. Čím neskôr to bude, tým ťažšie sa ti s ním bude púšťať do reči. Uvidíme, možno je z fyziky skvelý a ja ťa tu úplne zbytočne straším. Potom Ďurovi tak vynadám …“
„Jasné, Robo je úplne normálny a čertovsky zaujímavý chalan. Zajtra sa budem hanbiť, že som ho podozrievala.“
„Poďme! Už toľko nešpekuluj! Keď sa vymáčkne, tak budeme múdrejšie. Potom uvidíme, čo ďalej,“ rozhodla sa Borka posúriť svoju kamarátku.
Peťa zapla počítač.
„Čau Robo. Ako?“
„Čau Peťa. Ale normálka.“
Peťa cítila ako sa jej zviera žalúdok. Trhalo ju to na kusy. Jedna časť skúmala a predstavovala si tvár spolužiaka, ako sa chichoce niekde pri počítači. Druhá časť tomu odmietala uveriť s tým, že tento druh harmónie so zaujímavým chlapcom, ktorý sa jej zdal byť taký blízky, sa nedá predstierať.
„Ja to nedokážem!“ skríkla a nervózne vyskočila zo stoličky.
„Nemám ja? Len sa ho spýtam na tú fyziku a môžeme to hneď ukončiť.“
„Dobre, skús!“
„Budeš ma kontrolovať, či môže byť. Musí si myslieť, že si to ty.“
Borka si sadla k počítaču a spustila: „Robo, nemám veľa času – musím utekať za Borkou. Makáme na jednom príklade z fyziky. Mohol by si mi poradiť? Pamätáš si ešte na príklady okolo kmitania a vlnenia?. Vy ste sa to učili minulý rok. Môžem ti poslať zadanie? Alebo aspoň kde by sme mohli hľadať nejaké doplňujúce infošky?“ Keď dopísala poslednú vetu, mrkla na Peťu, či je to v poriadku. Tá celá smutná a veľmi napätá prikývla. Borka text odoslala a obidve čakali na odpoveď.
„Vlnenie, kto by si to pamätal? Nemám šajnu. Na to mám ešte kopu času.“
„A vraj fyziku zvláda ľavou zadnou. Vraj bol na olympiáde.“ Peťa sa zatvárila veľmi nešťastne.
„No, moja, síce to ešte nič neznamená, ale s tou fyzikou ťa tuším namotával. Páni, akurát o tých Elfoch si to asi nevymyslel. Teda, kto by to do Maťa povedal, že bude taký fantasta a Tolkienovec?“ začala Borka rozoberať neočakávané záujmy ich spolužiaka.
„No čo už, diky aspoň za snahu. Utekám. Maj sa.“ dopísala rýchlo záverečné formulky a odhlásila sa.
Čo teraz? Borka zvažovala ako priateľke poradiť. Určite to nie je veľmi príjemné zistenie. Na internete sa zoznámila so zaujímavým neznámym. Otvorila dvere do svojich tajných zákutí. Naraz zistila, že by to mohol byť niekto, koho už roky pozná. Kto sa hrá na niekoho iného. Urobil to Maťo preto, aby sa jej mohol posmievať? Určite nie! Nebol ten typ. Skôr to bolo tak, že sa neodvážil nikomu prihovoriť a internet mu poskytol možnosti, ktoré v reálnom živote nemal.
„Peti, veď ono sa zase nič také strašné nedeje. Spomeň si len, koľko zaujímavého si sa od neho dozvedela. Keď si sem-tam čosi zaperlila o Elfoch, hneď som vedela, že to máš od neho. Povedala by si to do Maťa? Ja určite nie! Ak je Robo on, tak možno len potrebuje trošičku povzbudiť. Veď si spomeň, ten chalan ani škaredý nie je, len je akýsi utiahnutý. Čo ja viem, možno keby sme ho vytiahli z ulity … Ale môžeme sa aj naďalej tváriť, že o ničom nevieme. Je to na tebe.“
