Milku pichlo pri srdci. Eštepred rokom by svojej deväťročnej dcére odpovedala aninerozmýšľajúc: ‚Áno,srdiečko moje samozrejme. Nezaškodí ti na chvíľuvypadnúť z mesta na čistý vzduch.’Lenže teraz je ich finančnásituácia úplne iná. Už rok bojujú s tým,aby vôbec nejako prežili mesiac plný starostlivéhoprepočítavania peňazí a zvažovania, čo si môžudovoliť. Človek by neveril, koľko účtov sa v štvorčlennejdomácnosti premelie za jeden mesiac. Škola v prírode -tri či štyri tisícky navyše v ich rozpočte, ktorýfunguje na hrane, jednoducho nieto odkiaľ naškrabať.
„Vieš,moja, ja by som ti tak strašne rada dopriala taký výlet,ale nejde to. Máme málo koruniek. Srdiečko moje, nedása. Terka a Nika to budú musieť zvládnuť aj bezteba,“ snažila sa, aby dcéra nevidela slzy, ktorémala na krajíčku. Otočila hlavu na opačnú stranu a rýchlo sa pustila do umývania riadu.
„Alemami, to nie je fér! Doteraz sme vždy chodili všade spolu.Stará mama nám určite požičia,“ škemrala eštemalá. Doteraz jej domŕzanie u mamy zvyklo zabrať.
„Nie,moja, nepožičia. Už nám aj tak veľmi pomohla. Už sinemôžeme od nej požičať. Nemáme to ako vrátiť.Je mi ľúto. Už sa o tom nebudeme rozprávať. Jerozhodnuté.“ ukončila Milka debatu s pevnýmodmietavým tónom v hlase.
KeďMiška nespokojne opustila kuchyňu, rozplakala sa nad špinavýmriadom. Hlavou sa jej preháňali spomienky na nedávnuminulosť. Akoby to bolo včera, keď ešte mala pred sebou životpodľa pravidiel, ktoré boli pochopiteľné a zrozumiteľné. Spokojné manželstvo, dve nádherné,životaschopné deti a prácu, do ktorej sa ránochystávala s chuťou.
Potomnaraz výbuch – prepustili ju. Firme sa prestalo dariť a začala znižovať stavy. Nebolo v tom nič osobné, aj keď,samozrejme, Milka to osobne zobrala. Bola to jej prváskúsenosť s výpoveďou. Po prekonanípočiatočného šoku si povedala: ‚Veďživot tým nekončí, ideme ďalej. Určite si niečovhodné čoskoro nájdem.’
Nenašla.Miesto, kde by sa mohla uchytiť, jednoducho nebolo. Týchrozoslaných životopisov, tých pohovorov, ktoréabsolvovala, už to ani nevládze porátať! Najťažšieasi bolo vyrovnávať sa psychicky s každú chvíľusa meniacou situáciou. Od falošných nádejí,ktoré každá nová ponuka so sebou priniesla, ažpo prekonávanie pocitu bezmocnosti či neschopnosti po ďalšomodmietnutí. Mohla by si otvoriť školu s názvom Akozvládať stres pri hľadaní nového zamestnania.Už mala vypracovaných zopár techník ako savysporiadať s nepríjemnými správami.
Takto sapotácala kdesi na hranici medzi dúfaním v konečnú pozitívnu zmenu a zúfalstvom a strachomz neistoty. Strachom, ktorý sa často zadrapil do jej vnútraa akoby jej išiel vnútornosti v tele trhať. Myšlienky nabudúcnosť plnú neistoty a pocitu neschopnosti postaraťsa o deti, tie veru niekedy poriadne otriasli jej sebavedomím.
Jednéhodňa prišiel manžel so strhaným výrazom na tváridomov: „Prepustili ma. Budem si musieť pohľadať novúprácu.“
Zrútilasa. Jej nervy už ten nápor nezniesli. Zosypala sa akohandrová bábika. Dva dni sa nevládala ani lenpohnúť úplne ochromená strachom z toho, čo s nimi bude ďalej. Pokúšala sa aspoň postarať o domácnosť.Nešlo to. Akoby ju neviditeľná sila držala v posteli a onanevládala ani len rukou pohnúť, nieto ešte vstať a začať vykonávať obvyklé úkony.
Peter,jej manžel, bol jednoducho skvelý. Prevzal všetky domácepovinnosti na seba. Zapojil aj deti, takže navonok všetko fungovaloako obvykle. Mamička je trochu chorá, ale čoskoro sa dádo poriadku. Milka sa zatiaľ pokúšala prekonať ochromenie,do ktorého sa dostala.
‚Nedokážemnič zjesť, dokonca mám problém aj s obyčajnouchôdzou,’ skúmalasa. ‚S tým jedlomteraz asi nič nespravím, napína ma keď sa naň lenpozriem. Ale môžem skúsiť aspoň nejakéjednoduchšie činnosti.’
Nazačiatku si sadla do kresla začala spisovať všetko, čo sa jejpreháňalo hlavou. Už toto bolo niekedy dosť ťažké.Udržať ceruzku v ruke, pozbierať myšlienky, ktoré sa akoroztatárené tátoše rozbehli kade-tade.Vďaka snahe o koncentráciu sa jej podarilo uvedomiť si, žestráca kontrolu nad svojim telom. Strach z toho, že nezvládastarostlivosť o deti, bol počiatočným impulzom k činnosti.Pomaly, postupne začala stupňovať svoje aktivity. Na začiatku jejvnútorné rozhodnutie narážalo na odpor tela. S niečím takým sa predtým nestretla. Uvedomovalasi, že to pôjde oveľa pomalšie, ako si myslela.
Potýždni, dvoch sa už dokázala postarať o základnéveci v domácnosti. Manžel medzitým rozposielalživotopisy a bol aj na niekoľkých pohovoroch. Prácusi našiel relatívne rýchlo, ale finančne to neboloktoviečo. Nový plat, keď to prerátali, im dovolilako-tak prežiť z mesiaca na mesiac. Žiadne uvoľnenie kravaty, ajnaďalej každodenný boj s výdavkami. Ale aspoň jeistota pravidelného príjmu. Nová perspektívapomohla aj Milke rýchlejšie sa vyhrabať zo strnulosti.
Miškaprišla so svojou požiadavkou ohľadom školy v prírode v čase, keď sa síce dostali z rozkolísanýchneistých vôd do pomalého prúdupravidelnosti, ale s jasnou perspektívou, že si môžudovoliť len tie najnutnejšie výdavky. Už darček k narodeninám, alebo nejaká maškrta boli predmetomMilkiných starostlivých úvah, na úkorčoho iného to bude.
„Ozaj,a nezabudni na whisku – Johny Wolker bude stačiť. Veď vieš,Fero si na dobré pitie potrpí,“ prešumel okolo jejhlavy dialóg mladej dvojice. Práve stála v obchode pri regále s jogurtami a starostlivo skúmala,či nie je niektorý z nich v akcii.
‚Akosi, došľaka, takíto mládežníci môžudovoliť taký drahý alkohol?’nedokázala zastaviť jedovatú myšlienku.
Hanbilasa. Mala v sebe neuveriteľný pocit hanby. Ľudia okolo nej v obchode brali predmety z regálov s úplnousamozrejmosťou. Ona si musela v hlave starostlivo prerátať,čo môže dať do košíka. Nenávidelanakupovanie. Pravidelne jej pripomínalo biedu, do ktorejspadli. Nebola pripravená na také živorenie. Najprv tobrala s humorom: ‚Veď jeto záležitosť niekoľkých týždňov,prinajhoršom mesiacov. Určite sa to rýchlo otočí.’Ale s pribúdajúcimi mesiacmi začala byť návštevaobchodov nočnou morou.
Jedenraz neodolala a podľahla pokušeniu. Mala po pohovore, kde jej šéfnádejnej firmy naznačil, že je presne taká, akúhľadajú. Neodolala. Cestou sa zastavila v potravinácha kúpila deťom velikánsku čokoládu. Bola sitaká istá, že to už konečne vyjde! Nedočkavopozerala na telefón, kontrolovala si maily. Nakoniec odpoveďprišla: „S ľútosťou Vám oznamujeme …“
‚Taksom tú čokoládu kúpila predčasne … Už tonikdy neurobím!’ Ajju samú prekvapilo, že toto bola prvá myšlienka, ktorájej prebehla hlavou. Niečo v nej sa už zubami-nechtami brániloďalšiemu zrúteniu. Vždy, keď pocítila návalystrachu, pokúsila sa zhlboka dýchať. Utekala do svojhokútika a začala vyťahovať predovšetkým príjemnéspomienky. Niekedy pomohlo to, inokedy musela začať upratovať –zamestnať svoje telo a myseľ obyčajnými činnosťami.
„Milka,ahoj! Ako žiješ?“ zachytila na ulici nečakané oslovenie.Obzrela sa. Bola to jej najlepšia kamoška zo strednej. Po škole saich cesty rozdelili a dlho o sebe nič nepočuli.
‚Veronika.Bože, teda tá ale zoštíhlela a skrásnela! Akáje z nej super sebavedomá ženská,’pomyslela si s miernou závisťou. V duchu si samu sebaprezrela očami svojej kamarátky. Pohľad na ňu určite nebolnič moc. Vybehla len tak narýchlo v mierne ušmudľanýchrifliach. Vlasy mala stiahnuté obyčajnou gumičkou, žiadnešminky. Rozhodne nevyzerala akoby práve vyšla zo salónukrásy, na rozdiel od jej kamarátky.
„Vieščo? Teraz sa ponáhľam, ale mohli by sme si niekdy urobiťdámsku jazdu,“ pokračovala Veronika. „Pokecáme,ako žijeme. Máš mobil? Daj mi číslo, brnknem ti, keďsa uvoľním.“
Milka,mierne zaskočená celou situáciou, jej svoje číslonadiktovala. Tajne dúfala, že sa jej už nikdy neozve. Nadámsku jazdu nemala ani pomyslenie.
‚Čo jej mámvlastne povedať? „Vieš, Verča už rok si zháňam miesto.Už som zúfalá, ako sa mi nedarí.“ Dúfam,že nezavolá.’
Dúfalamárne, hneď večer zazvonil telefón. Veronika sa zapár rokov, čo sa nevideli, zmenila na energickú ženu,ktorá má všetko pod kontrolou. Milke veru nedala veľmina výber. Už mala všetko premyslené, dokoncarezervovala stôl v jednej z drahších reštaurácií.
„To sijednoducho musíš zariadiť. Zajtrajší večer bude lennáš!“ Milke sa až zakrútila hlava, keď topočúvala. „Neboj sa, ja platím! Som takárada, že sme sa stretli. Pospomíname na študentskérôčky. Som veľmi zvedavá ako žiješ. Takže zajtravečer o ôsmej …“ Veronika vôbec nepripúšťalamožnosť odmietnutia.
Milke saveľmi nechcelo, ale nedokázala tomu prívalu slov,ktorý sa na ňu vyvalil z telefónu, zabrániť.Nakoniec, veď prečo nie? Už rok nikde nebola. Možno takébabské pokecanie je presne to pravé čo potrebuje.
‚Alečo si, preboha, oblečiem?’zľakla sa, keď jej myšlienky prestali bojovať s predstavoustretnutia a podvedome začala plánovať ďalší večer.Na kúpu niečoho vhodného sa nedalo ani pomyslieť.Starostlivo prebrala v skrini tých zopár kúskovoblečenia, ktoré prichádzali do úvahy. Tieto šatyboli príliš odvážne. Sama by sa v žiadnom prípadev takomto oblečení nikam nepúšťala. Ach, kúpilasi ich, keď išli s manželom na recepciu. Vycálovala za nenekresťanské peniaze, ale ten večer stál za to! Uždávno sa tak dobre nebavila.
‚Ktovie,či ešte niekedy zažijeme niečo podobné?’prebehlo jej hlavou. Potom si uvedomila, že ak bude pokračovať,tak skončí najskôr s depkou a pocitom zbytočnosti.‚Večer sa skvelo zabavíma všetky starosti jednoducho neexistujú. Tie mi nikamneutečú. Keď sa vrátim domov, tak si ich tu zasenájdem.’
Vybralasi zo šatníka tie najvhodnejšie šaty. Samozrejme,že bola zvedavá, ako žije jej kamoška. Predstava, že ajona bude musieť niečo porozprávať o sebe, už takápríjemná nebola. Pevne sa rozhodla, že ak sa jejVeronika spýta, kde robí, tak jej povie názov svojhobývalého zamestnávateľa.
„Spomínašsi na Miňa, ako sa tváril vyťukane, keď vliezol do Julkinejizby?“ rehotala sa Veronika na plné hrdlo. Aj Milka sazačala smiať. Už dávno sa tak nesmiala, na plné kolo– od srdca. Večer bol jednoducho fantastický. Veronika malaod začiatku energie za obe. Ignorovala Milkinu neistotu a razantneusmerňovala celý priebeh večera. Čašníci ichpozorne obskakovali. Jedlo a víno bolo úžasné.Keď prišlo na ich beťárstva zo školy, bola už aj Milkaprimerane uvoľnená.
„No,dosť sme pospomínali,“ preťala Veronika výbuchsmiechu. „Teraz sa mi pochváľ, ako žiješ? Kde robíš?“
Vedelasi teda vybrať! Milke klamstvo, ktoré mala na začiatkustretnutia pripravené, neprišlo na myseľ. Akosi sa nehodilodo dôvernej chvíľky, ktorá medzi nimi nastalavďaka spomienkam na študentské roky. V tej chvílinedokázala iné, len povedať pravdu.
„Ja siuž rok zháňam nejakú prácu. Robila som voFerone, ale nevyšla im jedna veľká zákazka, a takzačali prepúšťať. Bola som jedna z prvých. Odvtedysom pochodila – fú, kvantá pohovorov a nič. Akobysom bola očarovaná,“ nedokázala sa ubrániťslzám, ktoré sa k nej prikradli ako zradcovia.
Veronikaokamžite zvážnela: „Nemala som ani potuchy, že mášproblémy. Čo si nezavolala? Bola by som ti pomohla …Vlastne, hm, nemala si kontakt. Ty, tak to naše predvčerajšiestretnutie ber ako osud! To nemohla byť náhoda. Neuveríš,ale po našom rozhovore som bola u Mira Dolinského – máprosperujúcu eseročku. Ten sa mi zmienil ako hľadášikovnú ambicióznu osôbku. Normálne mámpocit, akoby presne o tebe hovoril!
Zajtramu zavolám a porozprávam o tebe. Som si na sto percentistá, že to miesto je tvoje. Stará moja, končia sa tizlé časy, to mi ver! Na tvoju novú budúcnosťsi spolu pripijeme …“
