Milka bola celý deň ako na tŕňoch. Tisíckrát si vravela: ‚Som debil, idiot, dopadne to ako vždy. Buď nezavolá, alebo povie, že už je to miesto obsadené. Toto už tak dôverne poznám.´ Ale aj tak chodila po byte ako nedočkavá tigrica plná napätia. Vedela, že len telefonát od priateľky ukončí jej napäté očakávanie.
Včera večer, keď prišla domov, bola v povznesenej nálade. Svet bol zrazu gombička. Manžel spal. Vedela, že aj on ťažko znáša ich súčasnú situáciu, tak si povedala, že mu všetko porozpráva až potom, keď bude vedieť viacej. Teraz musela svoju nedočkavosť zvládnuť sama.
„Bzzzz,“ ozvali sa vibrácie nasledované známou melódiou. Milke sa podlomili kolená, že ledva došla k telefónu. Aj ruky sa roztriasli – sotva udržala mobil a takmer netrafila správne tlačidlo.
„Vláčilová, prosím.“
„Ahoj Miluš, to som ja. Tak, miláčik, priprav sa na to, že od budúceho mesiaca budeš makať ako žeravá. Už sa ťa nevedia dočkať. Mirovi som o tebe porozprávala len to najlepšie. Už sa na teba teší.“
Rozbúchalo sa jej srdce. Takže predsa len sa netešila predčasne.
„Keď sa tam rozkukáš, tak si dáme spicha a porozprávaš mi do podrobností, ako sa ti tam páči,“ pokračovala Veronika vo svojom monológu. „Ešte ti dám telefón na Mira. Máš mu zajtra okolo jednej zavolať, aby ste si dohodli podrobnosti …“
Nemohla tomu uveriť: ‚Asi sa stal zázrak! Celý rok som sa márne snažila a teraz je to zrazu také jednoduché. Nech žijú známosti! Že som ja Veroniku nestretla skôr.´
Ako už toľkokrát predtým aj teraz sa Milke rozbehla fantázia po cestičkách, na ktorých už opäť žili tak, ako v nedávnej minulosti. Ups, spamätala sa, keď už šetrila na nové auto. ‚Šibe mi, pozor, lebo to dopadne ako naposledy, keď som kúpila deťom tú čokoládu. Najskôr sa porozprávam so šéfom a ak to klapne, pripravím slávnostnú večeru.´
„Veronika mi o vás rozprávala samé chvály. Šikovnú a samostatnú pracovníčku by sme tu potrebovali ako soľ. Najprv vám v stručnosti porozprávam, čo by bolo náplňou vašej práce, a potom si môžeme prebrať ďalšie podrobnosti …“
Milka mala ešte stále pocit, že sa jej to len sníva. Ráno sa prebudí a zistí že je to len sen. Ale nie, nebol to sen. Sedela v reprezentatívne zariadenej pracovni a pozerala sa na fešáckeho majiteľa firmy. Bol len kúštik starší od nej. Presne ten typ mladého a dynamického podnikateľa, ktorých dnešná doba vyrába ako na bežiacom páse. Bolo vidieť, že už má bohaté skúsenosti s takýmito pohovormi. Vedel, ako má jednať s ľuďmi. Vcelku rýchlo prefrčal okolo všetkých chúlostivých podrobností. Viacej sa zameral na pozitíva, ktoré jej môže firma ponúknuť. Ale jej to bolo v podstate jedno. Túžba znova sa zaradiť do pracovného procesu bola taká silná, že už v zárodku ignorovala možné negatíva. Z jeho opisu práce pochopila, že toto zvládne „ľavou zadnou“. Trošku spozornela pri popise počítačového programu – mala skúsenosti s iným. Aj mu to hneď povedala. Len sa usmial – vraj vo firme ešte bude ďalší mesiac pôvodná pracovníčka. Určite Milke všetko poukazuje. Hneď sa uvoľnila. Áno, princípy pozná, potrebuje zopár dní a bude v obraze.
Začala sa na nové miesto tešiť. Predstavovala, si ako sem bude každé ráno prichádzať. Bože, ako veľmi už jej tá pravidelnosť chýbala! To večné nestíhanie, ale konečne byť zase normálnou, zamestnanou ženou. Aj príjem sa zvýši …
Hneď ako zbadala, že jej myšlienky zase utiekli týmto smerom, rázne ich stopla.
„Veronika vám to nespomínala, ale predbežne by ste robili za desať tisíc priamo na ruku, bez zmluvy. Neskôr, o dva-tri mesiace sa mi uvoľnia ruky a budem vás môcť zamestnať aj oficiálne. Dovtedy budeme vedieť, ako sa tu zapracujete. V podstate si aj vy urobíte lepšiu predstavu o tom, či vám bude táto robota vyhovovať. Nebojte sa, je to len formalita. Najneskôr po troch mesiacoch spolu spíšeme písomnú zmluvu.
Milka vyvalila oči: „To budem robiť na čierno? A ako to bude s poistením?“
„Pokiaľ viem, tak už ste nezamestnaná viacej ako pol roka, takže ja v tom problém nevidím. Pozrite sa, veď o tie tri mesiace vás samozrejme prihlásim aj v zdravotnej aj v sociálnej poisťovni.“
‚Predsa len je v tom háčik,´ cítila, ako z nej nadšenie vyprcháva. Začalo jej šumieť v ušiach a mierne sa krútila aj hlava. ‚Ja už asi nikdy nebudem mať šancu žiť normálne,´ už znova jej na plece ťukal pesimizmus.
Dohodli sa, že si to premyslí a do zajtra mu zavolá ako sa rozhodla. S hlavou plnou myšlienok odchádzala z firmy. Čo má teraz robiť? Ako sa má rozhodnúť? Robota na čierno – to sa jej, zvyknutej na dodržiavanie pravidiel, veľmi nepozdávalo. Ale šéf sa tváril, že je to v pohode, že je to len formalita. Vysvetľoval jej, že momentálne si nemôže dovoliť inak ju zamestnať. Práve im horí robota a zišla by sa pomocná ruka.
Po ceste preberala všetky pre a proti, ktoré jej z ponuky vyplývali. Nakoniec to uzavrela – odísť môže kedykoľvek, ak sa jej niečo nebude pozdávať. Je to stále lepšie ako ostať doma. Možno si len robí zbytočné starosti dopredu. Keď sa rozhodla, tak z nej zlý pocit vyprchal. Po ceste bol supermarket. Prvýkrát po veľmi dlhom čase do neho vstúpila s dobrou náladou. Začala zháňať potraviny na slávnostnú večeru.
Manžel zostal večer zarazene stáť vo dverách, keď videl slávnostne prestretý stôl. Aj deti sa tvárili veselo, ale najväčšia premena sa udiala s Milkou. Bola znova plná energie.
„Vyhrali sme v lotérii? Nevedel som, že si sa dala na šikmé chodníčky,“ skúsil nenápadne vyzvedať, čo je vo veci.
„Tesne vedľa,“ šťastne sa zasmiala Milka. „Od budúceho mesiaca, čo je tuším za dva týždne …“ Milka urobila umeleckú prestávku na zvýšenie napätia: „… nastupujem do práce.“
„To je úžasné. Prosím si podrobnosti - na aké miesto, kde sídli firma? Nenapínaj ma, povedz mi všetko, čo vieš,“ spustil na ňu hneď lavínu otázok.
Všetko mu podrobne porozprávala. Opísala svoje prvé dojmy, aj pocit, že robotu by mala zvládnuť. Mala chvíľu zábranu povedať mu o najväčšom nedostatku novej práce, že to bude zo začiatku neoficiálne. Nakoniec to z nej predsa len vyliezlo. Peter sa počas jej rozprávania tváril trochu neveriaco, trochu uvoľnene a veľmi dobroprajne. Pri jej poslednej informácii sa však zachmúril.
„Mne sa to nepozdáva. Vieš, robota na čierno, to svedčí o čudných praktikách vo firme. Podľa mňa by si to ešte mala starostlivo zvážiť. Mne na tom čosi nevonia,“ začal sa tváriť veľmi ustarostene.
„Je to Veronikin známy. Myslíš, že by na tom mohlo byť niečo nekalé?“ aj z Milky sa začala dobrá nálada vytrácať. „Po roku je to prvá príležitosť ako môžem konečne začať žiť normálne. Ja som ochotná to risknúť. Veď čo môžem stratiť? Môže byť, že mi po mesiaci nedajú výplatu. To bude asi to najhoršie, čo sa mi môže prihodiť. Vieš, či je firma pochybná nezistíme skôr, kým si ju neobzriem bližšie. Veď nie som malá. Ak sa mi na tom nebude niečo pozdávať, môžem odtiaľ odísť. Dokonca keď nebude zmluva, tak to môžem urobiť zo dňa na deň. Ja som ochotná to risknúť. Prinajhoršom stratím mesiac života. Vieš čo? Mne to za ten mesiac stojí. Dohodnime sa tak, že si tu pekne o mesiac sadneme a ešte to spolu preberieme. Uvidíme, či si mal pravdu ty alebo ja.“
Peter vycítil, že Milka už je rozhodnutá. Najprv chcel ešte čosi namietať, ale potom sa zarazil. Pri poslednom pohľade na ňu si uvedomil: ‚Je nejaká iná!´ Zaujalo ho to. Začal si ju pozornejšie obzerať a potom na to prišiel. Žiarila šťastím. To sa už hodne dávno nestalo.
„Ľúbim ťa,“ vyletelo z neho.
„Ja teba tiež,“ usmiala sa.
Čas pokročil. Deti boli už uložené v posteliach a večer patril len im dvom. Skoro ako v časoch, keď spolu randili. Sedeli spolu v obývačke popíjali vínko a začali sa rozprávať o všetkom možnom. Takmer už obaja zabudli aké to je na chvíľu sa zastaviť a len tak jednoducho a prosto vychutnávať, že sú spolu. Teraz, práve teraz sa ten malý zázrak stal.
„Si to najkrajšie, čo sa mi v živote mohlo stať,“ pokračoval Peter. „Celú dobu som ťa obdivoval, ako si naše zlé časy zvládala. Nebolo to ľahké. Nevzdala si to. Si taká krehká a citlivá. A bola si už tak blízko toho, aby ťa to nadobro zlomilo. Bál som sa o teba. Cítil som sa taký bezmocný, neschopný ochrániť ťa pred tým všetkým ťažkým, čo sa na nás zosypalo,“ potláčal dojatie a tak radšej na chvíľu stíchol.
Obaja sa v myšlienkach vrátili o pár mesiacov nazad do toho najťažšieho obdobia. Akosi podvedome k sebe vystreli ruky, akoby sa aj v spomienkach chceli navzájom podržať.
„Trochu sa hanbím za to, že som sa zosypala, keď ťa vyhodili. Vieš, že strach, že ti to ešte svojim správaním zhoršujem, bola jedna zo síl, čo mi pomáhala vyhrabať sa znova naspäť do normálneho sveta?“
„Myslel som si to. Je v tebe oveľa viacej sily, ako si ty sama pripúšťaš. Nevedel som, ako ti pomôcť, ale videl som, ako s tým bojuješ. Obdivujem ťa za to. Tuším si vtedy siahla na svoje hranice.“
„Zle sa na to spomína,“ prikývla Milka. „Vieš čo bolo najťažšie pre mňa? Pocit, že sa nedokážeme postarať o deti. Že im nebudeme mať čo dať jesť. Vždy keď ku mne táto dotieravá myšlienka prišla, tak som sa celá rozklepala. Neskôr som sa naučila ju odháňať skôr, ako sa mi v hlave rozvinula do katastrofických scenárov. Keď som ju dokázala oklamať, tak už bolo všetko o kúsok ľahšie.“
Rozhovor sa otočil k deťom, aké sú šikovné. Školu obe zvládali v pohode, obom to myslelo. Starší Ďurko sa začína obzerať po počítačoch. Doma jej neraz štebotal o Linuxe, či o najnovších hrách, ktoré videl u kamarátov.
„Čo myslíš, ak sa trošku pozbierame, budeme mu môcť niečo také kúpiť? Určite by to používal aj na iné než len na hranie,“ neubránila sa Milka plánovaniu budúcnosti.
Miška túžila po novej bunde. Malá princeznička finančné suchoty celkom zvládala, aj keď bola zvyknutá na väčší luxus. Možno, že ani toto nebola pre nich zlá životná skúsenosť. Museli sa naučiť, že nemôžu mať všetko, po čom zatúžia. Jaj, len keby ten strach z nedostatku nebol taký neznesiteľný.
„Ale teraz sa môže všetko zmeniť. Dva príjmy sú dva príjmy. Verím tomu, že už sme si dno vyskúšali. Teraz už bude len lepšie,“ uzavrela túto kapitolu Milka. Už dávno sa necítila taká uvoľnená a plná nádeje. Vedela, že Peter to cíti rovnako.
