Milka mala ráno pocit, akoby mala namiesto žalúdka huspeninu. Potláčala trému, ktorá v nej začala rásť čím bližšie bola budova jej nového pôsobiska. Veľmi chcela urobiť čo najlepší dojem. Všetky jej túžby sa upierali na to, aby na novom mieste čo najlepšie zapadla.
„Dobrý deň! Ja som Vláčilová a dnes mám nastúpiť,“ predstavila sa dievčine, ktorá robila sekretárku najvyššiemu šéfovi.
Sekretárka si ju premerala skúmavým pohľadom. Cez Milku prebehol nepríjemný, mrazivý pocit. Aj napriek tomu, že sa obliekla najlepšie ako len mohla, s tou slečnou sa veľmi porovnávať nemohla. Do garderóby jej už viacej ako rok nič nové nepribudlo. V tomto babskom súboji prehrala kontumačne. Slečna sekretárka bola nahodená podľa najnovšej módy. Milka veru módne trendy nesledovala. Ale starostlivo nalakované nechty, špicaté čižmičky, či farebné zladenie oblečenia naznačovali, aké časopisy si mladá dáma kupuje najčastejšie.
„Tak poďte za mnou, ukážem vám vaše miesto,“ povedala mladá kandidátka na miss znudeným a veľmi neochotným tónom. „Šéf má poradu. Keď skončí, príde za vami – aspoň mi také čosi hovoril,“ utrúsila ešte pred odchodom.
Milka sa zvedavo obzerala po miestnosti. Počítač nebol žiaden najnovší výdobytok techniky, ale ak bude fungovať, mohla by to s ním zvládať. Miestnosť vyzerala útulne. Bola zariadená novým nábytkom, lepším, ako bol na jej poslednom pôsobisku.
‚Na nábytku nešetria, čudné, že na ľuďoch áno,´ pomyslela si.
„Tak vás tu vítam,“ ozval sa jej šéf hneď ako vstúpil do dverí. Trochu vás tu prevediem a zoznámim s naším tímom. Potom pôjdeme za pani Ankou, tá vám poukazuje, čo presne budete robiť.
Prísť do práce po roku strávenom medzi hrncami v spoločnosti svojich detí nie je veru ľahké. Milka sa v rámci komunikácie musela preorientovať z úvah o bitke jej jedenásťročného syna so spolužiakom, alebo najnovších správ z dcérinej dievčenskej partie na pracovné záležitosti. Tak veľmi sa snažila vzbudiť vo svojich kolegoch čo najlepší dojem, až sa miestami cítila ako rodná sestra Mr. Beana. Čím viacej sa snažila, tým horšie to vypálilo. Bola jednoducho v kŕči. Našťastie najčastejšie prichádzala do styku s Ankou. Bola to o pätnásť-dvadsať rokov staršia pani a Milkine počiatočné zmätočné reakcie brala s humorom. Keď sa Milka po čase uvoľnila, tak im spoločná práca išla naozaj od ruky.
‚Škoda, že odchádza. S Ankou by som si určite rozumela,´ pomyslela si.
Naozaj boli rovnaká krvná skupina. Mali podobné pracovné návyky a aj na ľudskej úrovni si našli zopár spoločných tém. Milka stále viacej ľutovala, že jej Anka čo nevidieť odíde. Nemala odvahu sa jej priamo spýtať, či preto, že mala problémy v tejto firme, alebo si len našla niečo lepšie.
„Čau Miluš, tak čo ten tvoj malý počítačový génius? Zase ťa nachytal na hruškách?“ opýtal sa Vlado, ďalšia spriaznená duša vo firme.
„Jéj, Vladuško môj, to som rada, že ťa vidím! Presne tak. Hádaj, čo potrebuje teraz. Chrúst jeden, vraj mu mám stiahnuť z tejto stránky všetky zdrojáky. Som na neho pozerala ako puk. Reku chrobáčik a aj mi povieš ako? Začal ti mi to vysvetľovať, ale vôbec som ho nepochopila. Tak mi sem hodil info, že mám skúsiť ukázať to tebe. Ty vraj už budeš vedieť čo s tým.“
„Ach vy babenky, ešte Wordík obsluhovať, len preboha nech to nie je nič zložitejšie. No ukáž to sem, nech tu nebrzdím vývoj nastupujúcej generácie,“ Vlado si zobral papier a odfrčal k svojmu počítaču.
„Počuj, ale to tvoje mláďa sa nejako ponáhľa s vedomosťami,“ dobehol k nej po polhodinke. „Teda ja zíram, čo ho už zaujíma. Mám nápad! Dovleč ho niekedy sem, nech sa chlapi porozprávajú.“
„Môžem sa ho spýtať. Ale predpokladám, že bude nadšený. Si zlatý, že si si ho zobral pod patronát.“
„To vieš, je mi cťou byť na začiatku kariéry budúceho Billa Gatesa,“ otočil rýchlo Vlado debatu.
„Hm, to by nebolo zlé, keby nám vyrástol takýto chlebodarca,“ zasmiala sa aj Milka.
Vlado bol ako jej mladší brat. Čoskoro sa zoznámila aj s jeho priateľkou a on zase na oplátku vedel o mnohom, čo prebiehalo u Milky doma.
S ženskou časťou firmy už také šťastie nemala. Nejako si spolu nesedeli. Anka odišla a ostatné ženy, aj keď ich bola výrazná menšina, od nej skôr bočili. Maximálne ak pozdrav ráno, alebo kdesi na schodoch. Neprejavovali najmenší záujem sa s ňou ani trochu zblížiť. Bolo jej to ľúto. Povedala si: ‚Chce to čas, snáď sa to neskôr zlepší.´
„Tá ženská má jednoducho otrasný vkus. Všimla si si? Chodí ako handrárova dcéra. Ja by som sa na jej mieste hanbila dať si také niečo na seba.“
Tieto vety Milka zachytila na toalete. Nemala najmenšiu pochybnosť, že boli o nej. Vyšli z úst šéfovej sekretárky. Milka si už dávnejšie všimla, že nespĺňa štandard, ktorý v obliekaní nasadili jej kolegyne. Akoby sa predháňali v súťaži o titul modelka dňa. Aj Milka podľahla tejto atmosfére a už sa tešila na to, ako po najbližšej výplate prebehne cez butiky. Zhodnocujúci pohľad, ktorý sekretárka niekedy hádzala na svoje ženské kolegyne, bol viacej ako výrečný.
‚Sopľaňa jedna odporná,´ zúrila Milka v duchu. ‚Čo tá vie o živote? Jej najväčšou starosťou je, aby mala najnovšie handry a šminky. V živote sa o nikoho neobzrela, hnusoba jedna! Keby mala nulový príjem a dve deti, o ktoré sa treba každý deň postarať, tak už by sa na tie sprosté handry pozerala úplne ináč.´
Po týchto vetách do seba zapadli aj mnohé podprahovky, ktoré si síce Milka všimla, ale doteraz im nerozumela. Akoby sa pred ňou odhrnul závoj a odkryl niektoré tajomstvá. Ticho, ktoré nastalo vždy, keď vstúpila do miestnosti, v ktorej kraľovali ženy. Neochota reagovať na jej ústretové vetičky. Tie ostali visieť vo vzduchu a Milka zakaždým rozmýšľala, čo také neprístojné zase povedala. Po čase sa prestala snažiť o nadviazanie komunikácie. Až teraz pochopila, že sa pokúšala o nemožné.
Akoby trpela nejakou formou schizofrénie. Kým pracovala vo svojej kancelárii a prichádzala do styku s mužským osadenstvom, bola z nej úplne normálna ženská s obyčajnými ľudskými aj pracovnými problémami. Aj so šéfom vychádzala v pohode. Dokonca sa tváril, že je s jej výkonom veľmi spokojný. Len keby cesta k nemu neviedla cez sekretariát … Milka vtedy mávala pocit, akoby prešla cez neviditeľnú stenu a ocitla sa na nepriateľskom území. Navonok síce všetko fungovalo normálne, ale v skutočnosti asi aj nahej v Antarktíde by bolo znesiteľnejšie.
Teraz konečne zistila, kto je zdrojom nepriateľskej atmosféry - šéfova sekretárka. Mala pozoruhodnú schopnosť vmanipulovať ženskému osadenstvu svoje názory. Milka netušila, ako to robí. Pravdepodobne jedovatými poznámkami, robenými poza chrbát svojej obete. Ale aj tak bolo zvláštne, že ostatné ženy akosi stratili súdnosť a nechali sa jej názorom absolútne ovládnuť. Čo ona povedala akoby bolo sväté. Aspoň tak to na Milku niekedy pôsobilo.
Najprv sa rozhodla nevšímať si napätie, ktoré pociťovala, ale veľmi sa jej to nedarilo. Neskôr si dávala za vinu, že to tak ťažko znáša.
‚Som precitlivená. Rok mimo normálneho kolektívu so mnou porobil svoje,´ povedala si neraz. Ale aj tak jej to veľmi nepomáhalo. Stále hľadala spôsoby ako nechať po sebe skĺznuť všetky nenápadné narážky, ktoré jej prelietali okolo hlavy, vytvoriť si škrupinku, cez ktorú by neprenikli hlbšie, nezasiahli oveľa boľavejšie. Nedarilo sa jej to.
Zatínala zuby s pevným odhodlaním: ‚Vydržím! Nevyštvú ma! Ak odtiaľto teraz utečiem, o to ťažšie sa mi bude začínať niekde inde. Nemám na výber, musím to vydržať.´
Lenže večer doma to už bola iná pesnička. Bola z atmosféry v práci úplne vyčerpaná. Domácnosť už bola navyše. Veru, neraz prvé, čo bolo, keď prišla domov, že sa najprv poriadne vyplakala.
Deti chodili okolo nej po špičkách s nechápavými pohľadmi.
„Mami, teba niečo bolí?“ pritúlila sa k nej Miška.
„Áno, moja. Veru bolí. Ale to nič, to prejde. Za chvíľočku pôjdeme pekne do kuchyne a spolu poprezeráme chladničku, čo si dáme na večeru. Však mi pomôžeš?“ pokúsila sa zahovoriť svoju slabosť.
„Neviem, či je rozumné, aby si tam ostávala,“ zatočil aj Peter večer k boľavej téme, keď videl jej utrápený výraz. „Ničí ťa to. Tie peniaze za to nestoja. Nakoniec skončíš v nemocnici so žalúdočným vredom, alebo nejakým iným svinstvom. Ver mi, že takýto psychický nátlak, to nie je žiadna maličkosť. Mala by si to zvážiť.“
Milka vedela, že má v niečom pravdu. Naozaj ju ten permanentný stres v práci ničil. Sama mala pocit, že to už dlho nevydrží. Robota bola fajn, ale s tým, že nezapadne do kolektívu, s tým veru nepočítala. Ani že tlak, ktorý v podstate nechytíte, nevidíte, len cítite, jej bude takto zožierať dušu. Veľmi ju to ubíjalo. Ženy dokážu byť k sebe za istých okolností neuveriteľne kruté.
Bola vo firme oveľa dlhšie než počiatočné tri mesiace, keď si s ňou majiteľ dohodol jednanie. Milka si myslela, že už konečne príde na pretras pracovná zmluva tak, ako sa dohodli pri jej nástupe. Celý večer rozmýšľala, či ju vôbec podpíše. Či má zmysel bojovať o miesto, kde je ohrozené jej psychické zdravie.
„Viete, je mi to veľmi nepríjemné. Ja viem, sľúbil som vám, že teraz spolu uzavrieme písomnú zmluvu. No ale nám sa to akosi skomplikovalo. Môj svokor potrebuje, aby som tu zamestnal jeho neter. Viete, niet nad dobré rodinné vzťahy. Nemám veľmi na výber. Je mi to veľmi ľúto. Ale veď vy ste šikovná, určite si čoskoro niečo nájdete. Ak budem o niečom počuť, dám vám určite vedieť.“
Milka ani nevedela, či sa má smiať, alebo plakať. Jej dilemu vyriešil sám život. Za ten krátky čas, čo tam robila, si na pracovisko veľa vecí nepodonášala – všetko sa jej zmestilo do igelitky. Najviac jej bolo ľúto, že už nebude môcť počúvať Vladove žartíky. Síce si sľúbili, že sa budú stretávať, ale život je dnes taký rýchly … Vedela, že sa už nestretnú. Po ceste domov si zaspomínala na všetko, čo za posledné dva roky zažila, na pády aj na snahu vyštverať sa naspäť.
‚Ak som to správne pochopila, tak ako zamestnankyňa som nezlyhala. Toto som zvládla aj po ročnej prestávke. Ani tie hlúpe baby ma nevyštvali.´
Veru, bolo na čo spomínať. Akoby to bolo včera, keď prišla domov v miernom šoku z prvej výpovede. Vtedy bola pevne presvedčená, že je to problém, ktorý sa dá rýchlo vyriešiť. Namiesto plánovania kariéry a všetkých banalít (oblečenie, dovolenka, doplnky do bytu), prišiel boj o holé prežitie. Pritom sa musela zoznámiť aj s najtajnejšími zákutiami svojej duše. Nie na všetko bola hrdá. Musela bojovať napríklad so závisťou, ktorú pociťovala voči všetkým, ktorí mali svoj normálny život. Po čase to zvládla. Teraz už vie, že tým šikovnejším a úspešnejším ich úspechy úprimne dopraje. Akoby sa zbavila jedného zbytočného veľkého balvaniska, ktorý dovtedy nevedomky vláčila.
Ale aj tak najťažším zistením bol priam živočíšny strach, ktorý musela prekonať. Ten je asi ženám geneticky daný – postarať sa o mláďatá. Keď prišlo ohrozenie hniezda, tak to nezvládla, aspoň nie hneď. Musela pekne pomaly, od jedného maličkého krôčika po ďalší, nevzdať to a stále sa posúvať vpred. Paradoxne najväčšou oporou v celom úsilí boli myšlienky na jej deti. Potreba chrániť a starať sa o ne spojená so strachom z toho, aby neprišla o zdravý rozum, ju vrátili naspäť do života.
Ďalším pevným bodom jej vesmíru je Peter – jej partner, priateľ, láska jej života. Životná kríza, cez ktorú museli prejsť, len potvrdila, že si našla toho pravého. Nie každá žena má také šťastie. Vedela, že na neho sa bude môcť vždy spoľahnúť.
No a na záver, keď už si myslela, že je z toho najhoršieho vonku, prišla ešte jedna životná skúška. Namiesto opätovného zaradenia do bežného prúdu života, z ktorého bola vyhodená, prišlo odmietnutie. S ním sa vkradli aj pocity beznádeje, zbytočnosti, nové pochybnosti samej o sebe. ‚Som normálna, keď ma tak odmietajú? To som sa za ten rok tak totálne odľudštila?’
Nevzdala to. Možno nie vždy vedela, ako má všetko zvládnuť, ale ani raz neuhla. Zakaždým sa pozbierala a pokúsila znova nadobudnúť rovnováhu.
‚Nikdy by som si nedokázala predstaviť, koľko toho jeden človek znesie. Zmenila som sa. Cítim to. Dôkladne som si overila, čo unesiem. Veď aj teraz – nezosypala som sa. Skôr sa mi uľavilo. Už viem, že sa veci nejako utrasú. Musia! Prežila som minulý rok, prežijem aj ďalší. Nejako si poradíme. Už sme na tom boli aj horšie. Hneď zajtra si podám inzerát a začnem od začiatku.´
Zdvihla hlavu a odhodlane vykročila domov.
Sotva zavrela dvere bytu, zazvonil mobil. „Máš chvíľočku?“ ozval sa Petrov hlas „Mám novinu! Pamätáš sa na konkurz do tej medzinárodnej firmy? Pol roka o nich nebolo počuť a teraz mi zavolali z personálneho, že v centrále majú o mňa veľký záujem. Sídlia v Londýne. Zdá sa, že pôjdeme do sveta. Večer sa máme o čom rozprávať. Je to veľká príležitosť. Takéto prichádzajú len raz za život.“
