Neviem, či sa mi ešte bude chcieť niekam vyraziť. V takejto spare sa človek ledva hýbe, pomyslela si.
Vyšťavená a celá prepotená sa došuchtala do bytu. V prvom rade vliezla do vane a dala si osviežujúcu studenú sprchu. Po nej sa cítila ako znovuzrodená. Dokonca aj pocit, že dnes už ani prstom nepohne, z nej spadol.
„Čo budeme teraz robiť?“ hodila otázku na Vierku.
Vierka ležala na posteli a pozerala do ženského časopisu. Zdvihla oči a pokrčila obočím: „Čo ja viem? Skočíme do mesta? Môžeme sa pozrieť, čo dávajú v kine. Ak nič zaujímavé, tak si aspoň sadneme niekde na kolu.“
„Dobre,“ súhlasila Denisa, „ale počkajme, až sa trochu ochladí. Teraz je tam hnusne horúco. Neoplatí sa ísť hneď. Tak, ako ťa počúvajú telefóny?“
„Dá sa. Normálne je to sranda. Super, že už mám počiatočnú trému za sebou. Mám zabehanú formulku, s ktorou začínam každý telefonát. Ozaj, si predstav, čo sa ti mi dnes stalo. Vytočím číslo, spustím a chlapík na druhej strane začal po nemecky. Uf, uf, najprv som zalapala po dychu,“ zasmiala sa.
„A? Ako si sa vymotala?“
„No, najprv som skúsila na fleku prekladať vety do nemčiny, ale zasekla som sa na odborných termínoch. Proste to nešlo. Tak som potom pekne poprosila, či by mi nemohol dať niekoho, kto hovorí po slovensky. Zachechtal sa a za chvíľu som hovorila s nejakou babenkou. Vieš, aj mi to prišlo trápne, aj smiešne.“
Vierka si pozháňala robotu v jednej charitatívnej organizácii. Práve rozbiehali nový projekt a jeho súčasťou bol marketing cez telefón. Obvolávali väčšie firmy s prosbou o finančnú výpomoc. Po telefóne mali buď priamo odprezentovať, o aký projekt ide, alebo získať adresu, kam by mohli poslať propagačné materiály.
Denisa jej tú brigádu trošku závidela. Vierkina práca nebola fyzicky náročná. Najväčšou prekážkou bolo prekonať zábranu z pocitu, že človek nevhodne otravuje neznámych ľudí. Jej sa podarilo zohnať si len brigádu v hypermakete. Každá korunka dobrá, hovorila si. Nakoniec, keď jej Vierka opisovala niektoré svoje zážitky, tak si povedala, že to v tom sklade zase nie je až také hrozné. Mala šťastie na jednu super babu, s ktorou si užila kopec srandy. Naopak Vierka sa dostala do prostredia plného intríg a závisti.
Dva mesiace to vydržím. Potom mám aj tak na krku diplomovku a prípravu na štátnice. Takto si aspoň pozriem, ako chudí svet za bránami školy.
Okolo ôsmej obe dievčatá vyštartovali do ulíc veľkomesta. O niekoľko zastávok neskôr pristúpil nenápadný chalanisko. Rozhliadol sa po električke. Keď zbadal Vierku, zamieril rovno k nim: „Ahoj, čo ty tu robíš?“
„Ja tu bývam. Presnejšie máme k dispozícii malý byt. Jeden známy, ktorý odišiel na leto preč, nám dovolil bývať vo svojom byte. Na revanš sa mu staráme o kvety. Celkom dobrá dohoda, nie? Inak toto je Denisa, moja spolubývajúca.“
„Čau,“ kývla Denisa hlavou. „Vy dvaja, odkiaľ sa poznáte?“
„To je Martin. Robí so mnou telefonistu. Spolu sa trápime s vysvetľovaním. Kam si vyrazil?“
„Len tak. Doma bolo otupno, tak som si povedal, že sa trochu prejdem po meste. A vy?“
„Rovnako. Rozmýšľame, že skočíme do kina. Ak nepôjde nič zaujímavé, tak si aspoň sadneme niekam na kolu,“ viedla Vierka stále debatu.
„Jéj, a nevadilo by vám, keby som sa pridal?“ nesmelo sa opýtal Martin.
Vierka sa spýtavo otočila k Denise. Tá prikývla hlavou.
„Jasné, môžeš.“
Kým sa Vierka bavila s Martinom, Denisa si ho nenápadne obzrela. Nebol veľmi vysoký. Bol trochu vyšší od nej ale nižší od Vierky. Pôsobil dojmom plachého chalana. Obracal sa len na jej kamarátku. Na ňu sa pozrel zriedkavo a hneď šibol očami inde, keď sa im náhodou pohľady prekrížili. Napriek tomu jej bol sympatický. Nechcelo sa jej uvádzať ho do ešte väčších rozpakov, a tak nechala ďalšiu komunikáciu na Vierku.
Spolu sa vybrali do multikina. Martin mal dobrý prehľad o najnovších filmoch. Na základe jeho odporúčania si jeden vybrali.
Denise sa film pozdával. Tento druh tvorby mala rada. V duchu trochu ľutovala Vierku. Vedela, že ona by si radšej vybrala niečo akčné. Toto bolo skôr psycho s jemným vykreslením ako ďaleko môžu zájsť medziľudské vzťahy v extrémnych podmienkach. Svoje dojmy z filmu začala preberať s Martinom. Čím dlhšie rozprával, tým zaujímavejší sa jej zdal byť.
Zaklincoval to vetou: „Vieš, že je zvláštne z tohto uhla skúmať aj projekt, ktorý teraz s Vierkou propagujeme? Tvárime sa, že poznáme metodiku zlepšovania medziľudských vzťahov, a pritom stabilné osadenstvo nadácie žije v takom napätí, že už len čakám na to, kedy na seba povyťahujú nejaké nože, samopaly, alebo granáty,“ žmurkol na ňu. „Samozrejme žartujem. Ale fakt je to paradox ako Brno.“
Denisou prebehla ťažko definovateľná vlna. Akoby sa v nej rozblikali a rozpípali všetky signálky a hlásili: „Toto si všimni! Je to dôležité!“ Z nezáväzného rozhovoru o živote táto veta akosi vytŕčala.
Začala mať pocit, že má v sebe ešte nejaký ďalší, skrytý odkaz. Už nešlo len o to, že sa bavila s chlapcom, ktorý pred ňou len ťažko skrýval svoje rozpaky. Ani o to, že jej to v podstate lichotilo. Ani o to, že ju ani nenapadlo situáciu akýmkoľvek spôsobom zneužiť. Tá veta naznačila, že ich duše sú naladené na rovnakú frekvenciu a spoznali sa navzájom. Je to vôbec možné? Denisa dovtedy nič podobné nezažila.
Spozornela. V tom chalanovi čosi je!
Z Vierkinho popisu brigády mala Denisa presne tento pocit. Keď sa to pokúsila rozoberať so svojou kamarátkou, tá len kývla rukou: „Kašli na to, hlavne, že dobre platia.“ Martin práve jej tušáky potvrdil. Zaujal ju.
„Čítal si ich brožúrku?“ spýtala sa.
„Aj ty si si ju pozrela?“ neveriaco sa k nej otočil. „Myšlienky sú tam fakt pekné a hodnotné. Ale aj tak je to celé o ničom, keď už priamo na pracovisku sa podľa toho nedokážu správať. Atmosféra je tam fakt hustá. Som celkom rád, že o týždeň odtiaľ vypadnem.“
Trkotali spolu celú cestu električkou. Vierka sa tvárila znudene a nevedela sa dočkať toho, kedy už konečne budú doma.
„Ty si už doma, že? Tak ahoj!“
Martin zaváhal, zdalo sa, že chce ešte čosi povedať. Zamumlal však len: „Tak sa majte!“ a vypadol z električky. Denisa sa ešte zamyslene obzrela za postavou, ktorá smutne postávala na zastávke.
---
Prázdniny skončili a znova nastal čas školských povinností. Denisa si ešte viackrát spomenula na plachého chalana z električky. Predpokladala, že sa už nikdy viacej nestretnú. Bolo jej to trochu ľúto. Už od mája mala pocit, akoby čosi viselo vo vzduchu. Akoby na ňu čakala osudová zmena. Nevedela odhadnúť, kedy príde. Koniec štúdia a potreba uchytiť sa v zamestnaní, to bola len časť jej starostí. Cítila, že dozrela do stavu, keď priam bytostne túžila po blízkej osobe. Mala pocit, že tam kdesi hneď za najbližšou zákrutou stojí jej druhá polovička. Niekto, kto bude presne vedieť zachytiť jej pocity - jej žiaľ či radosť.
Pri Martinovi mala v jednej chvíli zvláštny pocit, že ich cesty sa neprekrížili náhodou. Jeho poznámka naznačovala, že má citlivú a vnímavú dušu. Zatiaľ žiadny chalan, s ktorým sa zoznámila, v nej nevyvolal takéto pocity. V jeho spoločnosti sa v nej rozozvučala struna, o ktorej ani ona netušila, že ju v sebe má.
Cviká, prednášky, diplomovka – od októbra bola v jednom kole a ledva stíhala všetky povinnosti. Pomaly sa blížili Vianoce. Utekala práve zo školy na internát. Chcela rýchlo niečo zjesť a potom zájsť do knižnice po knižky.
„Ahoj, Denisa“ ozval sa za ňou chlapčenský hlas.
Prekvapene sa otočila. Bol to Martin. Mierne ovisnuté plecia, nesmelý pohľad a reč tela: „Môžem sa ti prihovoriť, pamätáš sa na mňa?“ to všetko stihla zachytiť prvým pohľadom.
„Ahoj Martin. Čo ty tu robíš?“
„Mám tu stretnutie s jedným kamošom zo strednej. Potrebuje poradiť, tak sme sa dohodli, že ho počkám vo vestibule. Ty chodíš sem?“
„Mhm. Ako žiješ?“
„Dá sa. Ja som sa ťa chcel opýtať,“ rýchlo zo seba vysypal, „či by si nemala chuť skočiť so mnou niekedy do kina. Všimol som si, že dávajú ďalší film od toho istého režiséra. Možno sa ti bude tiež páčiť.“
„Veľmi rada,“ usmiala sa na neho. „Prepáč Martin, fakt teraz nestíham.“
Vytiahla pero a odtrhla kúsok papiera zo svojho poznámkového bloku. Naškrabala naň svoje číslo. „Zavolaj mi niekedy po ôsmej, potom sa dohodneme. Musím utekať. Maj sa,“ otočila sa a rýchlym krokom vyštartovala na internát.
---
V marci poriadala jeho fakulta ples. Pozval ju. Bol to jeden z prirodzených míľnikov na ich spoločnej ceste. Na ceste, na ktorej sa navzájom spoznávali po všetkých stránkach. Rovnaké názory vytvorili spoločnú základňu a rozdielne umožnili pozrieť sa na veci novým pohľadom.
Chystala sa naň s mohutnou podporou dievčat na internáte, ktoré jej radili čo, kde a ako má s čím zladiť. Jedna sa pohrala s jej vlasmi, ďalšia jej pomohla s úpravou tváre. Na záver, keď si obliekla večerné šaty, zhodnotili výsledok svojho úsilia.
Keď otvorila dvere videla, ako mu vyrazilo dych. Vychutnávala si dojem, ktorý na neho urobila. Na plese sa skvelo bavili. Denisa si všimla pohľady jeho spolužiakov. Prekvapene sa obzerali, čo za atraktívne dievča si to Martin nabalil. V duchu sa usmiala. Ona už vedela, aké kvality sa v tom nesmelom chalanovi skrývajú.
Vďaka Martinovi si Denisa spomenula na jednu neobvyklú knihu od Jacka Londona, ktorú čítala v puberte. Na rozdiel od väčšiny jeho príbehov, tento bol o počiatku a postupnom rozvíjaní vzťahu. Na začiatku príbehu sa hrdinka pýtala samej seba: „Je to ten pravý?“ Po zoznámení s Martinom riešila rovnaký rébus. Denisa už odpoveď na túto otázku pozná.
