Do toho prišla revolúcia a s ňou očakávanie zmeny. Na námestiach sme štrngalikľúčikmi a všetci sme dúfali, že to staré,prehnité, čo brzdilo, zmizne. Boli sme mladí, plnínádejí, optimizmu, odhodlania budovať niečo novéa krajšie. Aby bolo lepšie nám, ale hlavne našim deťom.
Nemám v úmysle písaťo tej skupine, pre ktorú bola revolúcia príležitosťou,ako si vyskúšať samých seba. Vyhrnuli si rukávya s chuťou sa popasovali so svetom, bojujúc o svojich „15 minút slávy“. Revolúcia vyplavila na svetlosveta aj takých, ktorí sú ochotní zaperiťsa akýmkoľvek spôsobom – ani o tých nechcempísať.
Ja by som sa rada zamerala na inúskupinu. Nie sú takí ambiciózni. Nepotrebujúdobývať svet. Je to kategória ľudí, ktoríobetavo vykonávajú úlohy, ktoré impridelia, a budú mať snahu urobiť si svoju prácu čonajlepšie. Ich najväčšou ambíciou je vybudovať siharmonické vzťahy na pracovisku. A ja osobne si nemyslím,že by nad nimi tí draví a žhaví mali ohŕňaťnosom. Ono niekto musí viesť, ale bez skupiny ľudí,ktorí sú ochotní ho nasledovať, je mu tátúžba nanič. Aj vodca sa určite radšej oprie o pracantabez ambícií ako o podrazáka.
Revolúcia priniesla zmeny.Spomínate si ako v '91 prišlo na Klausovu reformu - nevedelisme, čo sa stane s našimi úsporami (teda tíšťastnejší, ktorí nejaké mali)? Mnohínakupovali ako žeraví s tým, že hodnota peňazíprudko poklesne (spomínali sa roky päťdesiate). Hm,alebo horor s bývaním. Tiež ste patrili do tej skupinymladých, ktorým byt zdražel takmer zo dňa na deň10-násobne (pritom plat stále ten istý)? Námsa takto pošťastilo oň prísť. Nuž nejako sme ustálivšetky tieto novoty, ktoré so zmenou prišli, podarilo sazabývať, deti začali chodiť do škôl, vlastne tovyzeralo, že na životnom štýle našich rodičov až takveľa netreba meniť.
Ale čo ak žijete v regióne,kde sa pomaly ale iste začne zatvárať jedna fabrika zadruhou? Okolo vás vaši známi prichádzajúo prácu. Poľutujete ich úprimne a zároveň saticho tešíte, že vy prácu máte. Lenže regiónje stále chudobnejší - váš zamestnávateľto vie a začne zneužívať situáciu. Vytvára sa atmosférastrachu. Postupne ubúda kolegov, povinnosti sa presúvajúna ostávajúcich zamestnancov. Aj pracovný čassa stále viacej predlžuje. Už to skáče do voľnýchdní. Náhrada mzdy - o tom môžete len snívať.Nič také, naopak: „Nepáči sa ti? V poriadku, veďmôžeš odísť. Za dverami čaká ďalšíchdesať, ktorí sa o tvoje miesto pobijú.“
Strach o miesto, zníženiespoločenského uplatnenia, hladová dolina – sklopíteuši a makáte - veď čo iné vám aj ostáva?A čakáte, kedy ten Damoklov meč, ktorý visínad vašou hlavou, kedy spadne. Prejde rok, dva – a potom to príde.Rozhovor so šéfom – znižujeme stavy. Ste na rade. To,čo ste čakali už roky, sa nakoniec stáva skutočnosťou.
Možno tak trochu úľava - užje to tu. Ale vzápätí veľký strach. Čoso mnou bude? Robím od skončenia strednej školy, teraz sacítim taká zbytočná, odkopnutá. A akobude s dôchodkom? 2. pilier ešte len štartuje, aj z tohovypadnem. Nemôžem predsa ostať deťom na krku!
Prichádza obdobie nových,ťažkých skúšok. Hneď prvou je registrácia naúrade práce. Pocit poníženia, odstavenia naslepú koľaj. Šanca zamestnať sa je slabá -príležitostí je strašne málo. Nič, čo by užnebolo jasné aj pred tým. „Budete sem musieť chodiťv pravidelných intervaloch a keď sa niečo vyskytne, dámevám vedieť. Zúčastníte sa výberovéhokonania, možno budete mať šťastie.“
Takže výberové konanie –ďalšia záťaž na psychiku. Ja viem, bez toho to dnes nejde.Len keby sa tie kolenátak netriasli, aj hlas sa mi chveje ako lístie vo vetre. Tosom zvedavá, kedy už tá tréma nebude takáviditeľná. Toto je prvá oblasť, kde človekprekonáva sám seba. Navyše s neistým výsledkom.
A tak jeden pohovor za druhým,väčšinou na pozície, o akých by ste predtýmani neuvažovali. Tátoponuka je presne to, čo zvládam ľavou zadnou – aj tomurozumiem, aj by ma to bavilo. Nádych – postupujem doďalšieho kola – vyberajú si z piatich kandidátokdve. Nebolo to zase také zlé, cez to prvé sitosom neprepadla ... Skončila som tretia! Aj sklamanie, aj nádej,že to raz prelomím. Ďalšia ponuka - MLM – bóže, dočoho som to spadla? Tak toto nie! Alebo toto – prácarecepčnej. Aj to je lepšie ako vysedávať doma ... Tak zasenič.
Voľný čas – ďalšianovinka, na ktorú nebol človek doteraz zvyknutý.Predtým v robote od nevidím, do nevidím, detivyrástli tak nejako v pokluse. Teraz sa porozbiehali do svetaa barák prázdny. Samôžeme s mužom naháňať z miestnosti do miestnosti.Celý deň je tu ticho, prázdno. Jediný spoločníkje televízor. To nie je bohvieaká výhra. Takžedo čoho pichnúť? Zabezpečiť pravidelný prísunpotravín, to už je samozrejme mojou úlohou. A čo k tomu? Buď vylepšovať to naše bývaníčko, alebo savrhnúť na knižky a čakať, kedy dorazí mužíčekdomov, aby bola aspoň nejaká spoločnosť. Život sa výraznespomalil, až by som povedala ustrnul. Trochu na mozog ...
Financie – tiež nič moc, jedenpríjem cítiť. Navyše deti sú šikovné,začali študovať na vysokých školách. Totomusíme nejako zvládnuť! Uskromníme sa, nechmajú lepší štart do života. Ale keby bol ešte jedenpríjem, určite by sa nám všetkým uľavilo.Deti sú zlaté – pozháňali si brigády.
Niekedysa cítim ako príživník – takávytrhnutá z koreňov. Ako za skleneným poklopom. Ľudiana druhej strane sa niekam ponáhľajú, len u mňa akobysa zastavil čas. Koľkokrát by som zabúchala na túsklenenú stenu – Haló aj ja som tu! Aj ja chcem ...
Revolúcia naozaj priniesla zmenu- aj keď pre mnohých inú ako čakali. Tátozmena dáva priestor na otestovanie si seba v novýchsituáciách. Naši rodičia nám už neporadia -sami takúto skúsenosť nemajú. To skôr mysi vyskúšame, o čom sú rôzne konkurzy a pohovory a môžeme potom touto skúsenosťou podporiťvlastné deti pri štarte do života. Ale aj spôsob akozvládať záťaž zo stále sa zmenšujúcehobalíčka peňazí. Je to príležitosť prerovnaťsi hodnotový rebríček, uvedomiť si, čo je dôležitéa čo už nie.
Žena v takejto situácii to máv jednom ohľade akoby ľahšie. Na rozdiel od muža skončí v spoločenskej kolónke žena v domácnosti. Otázneje, nakoľko sa s touto pozíciou vyrovná. Prijme tútoúlohu a začne sa podľa tohto modelu aj správať?Alebo sa pokúsi aspoň vo vnútri hľadať túslobodu, ktorá ju nedotlačí do stavu rezignácie?Čo takto vnímať sa ako prieskumník, ktorý môžeexperimentovať s prebytkom voľného času. Času, o ktorýnemá spoločnosť záujem, ale ona ho vlastní a už len prísť na to, ako ho zmysluplne využiť.
Venované mojej blízkejpriateľke. Jej osud zasiahol aj mňa a najviac ma mrzí, ženeviem, ako pomôcť.
