Mala som pri sebe spoločníka, ktorý je vždy úprimne vítaný, keď sa rozhodne, že ku mne zavíta. Pritom vôbec neviem, podľa akého kľúča sa rozhoduje, že prišiel ten čas. Že nastal ten správny okamih, aby zaklopal na moje srdce. POCIT ŠŤASTIA.
Čo sa ho len človek nahľadá na svojej ceste životom! Keď si tak zaspomínam na jeden z prvých najsilnejších prejavov – asi to bola úspešne urobená maturita. Alebo obálka a v nej oznam o prijatí na vysokú školu. Či chvíľka v aule UK, ktorá je dostatočne naplnená atmosférou významnosti, spojená s odovzdávaním diplomu.
Ďalší nádherný nezabudnuteľný pocit - keď mi doniesli moju prvorodenú. Maličký ružovučký batôžtek s veľkými čiernymi okáľmi. Tak tento pocit asi zažíva každá normálna žena: „Budem si ťa chrániť! Urobím všetko, aby si vyrástla v rodine plnej harmónie a lásky. Ty budeš vždy vedieť, že si naša vytúžená a milovaná.“ Poznáte to? Ubolená, unavená a plná - pocitu šťastia.
Alebo ešte inak - úloha, ktorá je výzvou našich schopností. Najprv kopa plánovania, potom realizácia a s ňou prichádzajú aj starosti. Chvíľky, keď sa stále pletú polená pod nohy. Niekedy spolu s polenami prídu aj slabé okamihy: „Ja to nezvládnem, nedokážem.“ Ale potom rozhodnutie: „Nie, musím to urobiť!“ A tak zatneme zuby a ideme ďalej a ďalej. Vieme, že na výsledok našej práce sa spoliehajú aj iní ... A potom príde veľké finále. Je tu deň D. Už sa nedá ani kúsoček pridať. Už sa dá iba nechať sa unášať tou chvíľou a veriť, že je všetko tak, ako má byť. Ach, aké sladké je, keď to dopadne presne podľa našich predstáv! Aj vtedy príde, na pár svetlých okamihov nás navštívi – pocit šťastia.
Alebo sobota po namáhavom týždni. Mierne vypľutí sedíme po obede s manželom vedľa seba. Žiadne sviečky, ani víno na stole, žiadna luxusná reštaurácia. Nie, iba prosto a jednoducho sme po ubehanom týždni chvíľu spolu. Je ticho. A napriek tomu to priam bzučí ako úli. To ticho je plné myšlienok a emócií – pocit šťastia.
Všetko toto sú okamihy, ktoré naznačujú, že aj my sa tohto veľkého diela zúčastňujeme. Že sme ho dostali akosi za zásluhy. Veď napríklad tehotenstvo nie je vždy jednoduché. Najprv to boli žalúdočné nevoľnosti, potom prišlo zmierenie sa s rozmermi veľryby. Na záver strihanie metra, ktoré vyjadrovalo tú najdôležitejšiu túžbu - počítanie času, keď sa už konečne toto telo, ktoré nespoznávam, zmení.
Štátnice – slovíčko, ktoré v sebe skrýva veľa rôznych odtienkov. Zodpovednosť, aby tých päť rokov neprišlo nazmar. Túžba nesklamať svojich najbližších. Strach z neistoty, čo príde po vykročení zo školskej brány. No a v neposlednom rade aj noci prebdené nad skriptami.
Aj harmónia v partnerskom spolužití je výsledkom nášho úsilia. Niekdy je to veru poriadna lopota – zladiť sa. Najprv pracujú hormóny. Lenže keď toto „šialenstvo“ pominie, tak už je to len a len na nás, ako si svoj vzťah vybudujeme.
Tak prečo teraz? Prišiel v jedno úplne obyčajné ráno. Ráno ako každé iné. Nič mimoriadne sa nestalo včera a ani dnes nečakám nič výnimočné. Ale je tu a ja som povďačná za ten nádherný okamih, ktorý by som si najradšej odložila niekam „do chladničky“. Nech mi pomôže v ťažkých chvíľach, ktoré ešte len prídu.
Ach, škoda, že po ňom ostane už len spomienka! Ale aj za ňu ďakujem z celého srdca.
