Mala som smolu, chvíľu som sa viezla na taxíku, nie v ňom. Radšej by som uvítala tú druhú možnosť, nuž ale vtedy som veľmi na výber nemala. Našťastie sa mi naozaj nič nestalo, len zopár modrín, natiahnutý stehenný sval, roztrhané pančuchy a zvláštny pocit, aké je naše telo krehké a ľahko zraniteľné. Handrová bábika letiaca ponad cestu ...
V tom období bola každodennou povinnosťou cesta na Hlbokú. Miesto, kde sa naše deti stávali stále múdrejšie a múdrejšie. Ach jaj, len keby ten prístup nebol taký krkolomný. Úzka cesta smerom do kopca a šanca zaparkovať auto dosť mizerná. Ráno to ešte išlo, stačilo zastať, decká vyskákali a potom sa už len prekľučkovať pomedzi ostatných, rovnako postihnutých. Ale poobede, to už bola iná káva. Škoda, že sa nedali deti z družiny vyzdvihnúť tak nejako priamo z auta. Nie, ono bolo treba tátoša najskôr niekde odstaviť a potom cupkať po ne.
Hm, tamto voľné miesto je síce super, len zaparkovať do radu stojacich vozidiel a navyše do kopca s totálne roztrasenými kolenami, tak to akosi nejde. No nič, musím sa pozrieť ešte tu hore - do šľaka ani jedno voľné miestečko. Skúsim pred Sokolovňou, možno tam sa niečo nájde ... Takéto vnútorné dialógy sa stali mojimi pravidelnými spoločníkmi. Aj s kŕčom v bruchu vždy, keď prišiel do mozgu povel: Treba ísť po deti do školy!
O rok neskôr - Disneyland - Mekka všetkých detí. Aj tie naše ho mali sľúbený a sľuby treba dodržiavať. Na parkovisku si vymieňame spiklenecký úsmev s rodičovským párom, ktorý stavia auto hneď vedľa nás - atmosféra je v oboch autách rovnaká. Dlhé rady - nuž prázdniny, s tým nič nenarobíme.
Atrakcie sú aj pomalé, decentnejšie - tak akurát pre maminu s najmladším, vtedy päťročným chrústom. Tie krkolomné si vylosuje tatino, je to hlava rodiny, nemá na výber. A v atmosfére presúvania od jedného radu k druhému sme došli po nejaké to „startrekácke" okienko. V dobrej viere, že mi nič nehrozí, sa pridávam aj ja.
„Vitajte na palube. Ani neviete, ako sa teším, že budete mojimi prvými pasažiermi," žvatle na nás napodobenina robota.
Okno plné hviezd, ktoré sa po rozbehnutí „raketoplánu" menia na čiaročky. Uf, uf, fakt sme v niektorej časti Hviezdnych vojen alebo podobného sci-fi. Hm, náš „pilot" asi veľký pozor v škole nedával. Pri štarte skoro zoberie so sebou časť materskej lode. A tie vývrtky, čo robí vo „voľnom" vesmíre! Žalúdok sa presúva každú chvíľu na nové miesto. Do toho pridajme náklony kabíny spolu s otrasmi. Jačanie „spolucestujúcich" - puberťáčok, sediacich hneď za nami, len podfarbuje atmosféru. Ilúzia je priam dokonalá. Kam sa na toto hrabú naše trenažéry v autoškole!
Bola to tá správna dávka adrenalínu v „bezpečnom" prostredí a naraz už môžem vyskúšať aj jazdu v bani, aj všetky tie kolesá a rýchlodráhy. Ach, vďaka ti, ty nepodarený žiak „školy pre astronautov"!
Začal školský rok a s ním opäť každodenné radosti a starosti. Je čas ísť po deti.
Môj každodenný spoločník kŕč ... zmizol!
