V dávnych dobách(prvotnopospolná spoločnosť) si ľudia nevedeli vysvetliťmnohé prírodné úkazy, nevedeli savysporiadať s neobvyklými životnými situáciami,a tak si vymysleli božstvá. Dodnes sa nám zachovalimýty mnohých národov z dávnych dôb.Ja osobne som najviac milovala tie grécke.
Prišlo obdobie antiky a Gréciuž nepociťovali takú potrebu sa s „každou blbosťou“obracať na bohov, ale rozhodli sa, že si tie dovtedy neznámeúkazy začnú pekne skúmať sami. KýmHerakleitos ostal vo svojich vyjadreniach nepochopený a osamotený,taký Sokrates mal svojich prívržencova nasledovníkov (Platón, Aristoteles ...).
Pri svojom hľadaní somnatrafila na stránku, na ktorej je naznačenésokratovské hľadanie. Keď som si to prečítalanapadlo ma, že Sokrates je človek, ktorý doviedol svojichžiakov na velikánsku lúku a povedal: „Tak, milímoji, teraz sa tu pokochajte a povedzte mi, čo vidíte?“Jeho žiaci sa rozbehli a každý začal skúmať niečoiné. Potom si začali vymieňať poznatky a aj spôsobyako k tým poznatkom prišli – počiatky vedy. Zvláštneje, že v našich dejinách akoby nastala odmlka a k ďalšiemupodrobnému skúmaniu došlo až o 1500 rokov neskôr.
Z historického pohľadu poantike prišiel Ježiš. A do akého prostredia? Rímskakolónia. A ktorúže to kultúru si rímskaríša akosi nenápadne a prirodzene privlastnila?Antického Grécka. Takže Ježiš sa narodil doprostredia v ktorom vedľa seba existovali dve kultúry –židovská a antická.
Obsahom tohto článka nie jepolemika nad tým, či Ježiš reálne existoval, aleboje len legendou. Podstatné sú jeho podobenstvá a tiesa zachovali až do dnešných dní. Majúneuveriteľne silnú výpovednú hodnotu. Skrývajúv sebe múdrosť, ktorá presiahla hranice chápaniajeho súčasníkov. Neraz musel svoje podobenstváučeníkom vysvetľovať, rozmieňať na drobné. Ani myv súčasnej dobe nemáme istotu, že ich chápemesprávne. A to sme o 2000 rokov múdrejší.
Po jeho smrti sa jeho nasledovnícirozbehli do celého (vtedy kultúrneho) sveta, aby šírilijeho posolstvo. Lenže z generácie na generáciu samohol jeho odkaz pomaly nenápadne upravovať. Už tu nebola távýnimočná osobnosť, s ktorou by sa dali duchovnéotázky prekonzultovať. Ostalo na nás ľuďoch, čo s jeho posolstvom urobíme.
Potom prišiel stredovek. Na mňainformácie z tejto doby zapôsobili tak, akoby ľudianepociťovali potrebu rozumieť svetu okolo seba. Uspokojili sa s tým,že takýmito otázkami sa zaoberáúzka skupinka ľudí (najčastejšie schovaná zamúrmi kláštorov). Skrátka pre nich to bolitaľafatky. Dôležitejšie boli každodenné starosti,nie nejaké pre nich nezmyselné táranie. Akniečomu nerozumeli, boli tu predsa kompetentnejší, ktoríim to vysvetlili (alebo skôr nevysvetlili :o)
Lenže prišla nová etapa –kapitalizmus. S ním prišli aj nové technickéobjavy, ktoré vyriešili niektoré staré boľavéproblémy. S priemyselnou revolúciou rastie dôverav ľudský um, že všetko dokáže vyriešiť. Je lenotázkou času (možno peňazí, dostatku ľudí),kedy prídeme na to, ako sa vysporiadať s každýmneduhom, ktorý trápi našu spoločnosť. 19. storočieje plné entuziazmu a radostného očakávania,kedy už ten čas nastane. 20. storočie prináša tak trochupochybnosť, či je to naozaj možné.
A ako to bolo s morálkou čiduchovnými záležitosťami? Kým v stredoveku mito pripadalo ako akýsi komplot medzi cirkvou a šľachtou,vďaka ktorému poddaní poddajne plnili svoje úlohy,počiatky kapitalizmu prinášajú zmenu. Začali sa námtu rôzne preskupovať skupiny obyvateľstva (vznikáburžoázia) a zmeny sa prejavili aj v oblasti viery. Už toneboli len farári, čo hlásali vieru. Nastupujúcavedúca trieda si chcela svoje poznatky o duchovnýchotázkach študovať aj sama. A opäť dochádza k rozmachurôznych filozofických prúdov, oživovaniustarých prachom zapadnutých náboženstiev,približovaniu náboženstiev východnýchcivilizácií ...
Teraz stojíme na prahu 21. storočiaa mnohí z nás majú ťažkúdilemu. K čomu sa teda prikloniť? V škole sme trénovanív rozvoji rozumu. Z domu mnohí k oddanosti cirkvi. Je tu ešte(vďaka etape socializmu dosť veľká) skupina ľudí,ktorá nemá náboženskú výchovu.Dalo by sa predpokladať, že títo to vlastne budú maťnajjednoduchšie. Žiadne nánosy akejkoľvek výchovy,slobodné rozhodnutie, opierajúce sa hlavne o rozum. A čudujsa svete – z radov ateistov celkom slušné percentoľudí opúšťa svoju „nevieru“ a končí v loneniektorej z cirkví. Alebo sa rozhodnú, že využijúvšetku vlastnú tvorivosť a zdroje, na ktoré natrafia,a púšťajú sa na vlastné dobrodružnéchodníčky.
Ale ani v tábore na opačnejstrane nie je všetko také ružové. Aj medzi veriacimije veľa pochybovačov, ktorí sa nedokážu uspokojiť s výkladom,ktorý im je servírovaný.Jednoducho im to nestačí. Chcú viacej. Potom ani imneostáva iné, než to začať hľadať na vlastnúpäsť.
Ako to bolo u mňa? Bola som vychovanáv presvedčení, že rozum je to najdôležitejšie, čomáme. Lenže potom do života vstúpili aj „drobné“nezrovnalosti, na ktoré akoby bol rozum prikrátky.Bol to čudný pocit, keď som zistila, že rozum nie je jedinýnástroj, o ktorý sa mám opierať.
Lenže výchova je výchova.Tak som sa rozhodla tú nelogičnosť, ktorá sa do môjhoživota prikradla, preskúmať. Samozrejme, ako inak rozumom :)No nie vždy bol rozum ten správny poradca. Vedel ma zaviesťna územia, kde sa mi ani trocha nepáčilo, priam by ažčlovek povedal, bolo mi tam nepríjemne. Fajn, tak sa podvoľmecitu, možno to bude lepšia voľba – výsledok priam tenistý :-O
A tak riešim dilemu. Čo mámteda nechať úradovať pri rozhodovaní – rozum, alebocit?
Dovolím si tu predostrieť dvenajvypuklejšie hádanky k téme veda a viera, na ktorédoteraz nemám odpoveď. Každá je z iného súdka:
Ak pripustím, že existujetvorca, ktorý tu všetko riadi, potom predpokladám, žeasi vie, čo robí – musí mať nejaký plán.Prečo je potom od 19. storočia rozum dominantný v ľudskomvývoji? Snáď to nerobí len preto, abyveriacich tí odporní ateisti a materialisti lentrápili a znevažovali a pohŕdavo sa uškŕňali nad ichvierou? Aby sa oháňali logikou a tvrdili: „Vaša viera sanám zdá trochu málo. Veď je to smiešne, abyste všade, kde vám to nesedí, šupli len svoju vierualebo názor cirkevnej autority v podobe dogmy.“
Nemyslím si, že je to bič,ktorý bol zoslaný na veriacich, aby boli vo svojejviere skúšaní. Mne argumentácia s neveriacimTomášom nesedí. Tomáš je naozaj prototypomvedca. Áno, Ježiš na jeho adresu povedal: „Blahoslavení,ktorí nevideli a predsa uverili.“ (ev. J 20,29) Lenže tobolo pred 2000 rokmi! Myslím si, že keby sa ľudstvovyvíjalo správnym smerom, asi by sme už v dnešnejdobe Tomáša ako prototyp nepotrebovali. Jednoducho byzanikol. Lenže stal sa opak. Nie hneď, veď ubehlo minimálne1500 rokov a nám sa tu naklonovali priam státisíceTomášov. Asi sa stala kdesi chyba. Žeby oslabla viera?Alebo povedané rečou T. Pratchetta: „A namiesto bohazačali milovať cirkev ...“ :)? Tak tu máme 21. storočiea nožnice medzi vierou a vedou, ktoré sa stále viac a viac otvárajú.
Racio sa stalo rozhodujúcimpri posudzovaní zákonitostí života modernejdoby. Ono to vyzeralo tak, že už treba len vydržať - zopárgenerácií naivných bláznov, ktorísa o rozum nedokážu oprieť a oni tak nejako prirodzenevyhynú - ako mamuty. Potom tu budeme mať spoločnosťdostatočne osobnostne silných a rozumom vybavenýchjedincov. No ale ani to sa nedeje. A čo je horšie, dochádzak nepochopiteľnému preskupovaniu.
Použijem (podľa mňa) tennajsilnejší príklad: Albert Einstein – fenomén20. storočia. Je všeobecne známy fakt, akým spôsobomsa po svoje prelomové teórie dostal. Najväčšíproblém pre neho bol tie svoje vízie pretaviť do rečifyziky. A aj sa pri tom natrápil – sám nie vždy na100% presvedčený o svojich teóriach. Na sklonkusvojho života sa prezentoval výrokmi, ktoré sanajjednoduchšie dajú nazvať agnostickými. Naozaj tobola len starecká demencia, alebo slabá chvíľkavelikána?
Mne to aj tak príde ako čírazlomyseľnosť, nástraha s ktorou sa novodobá vedamusí vysporiadať. Zignoruje človeka a zachová lendielo? Alebo bude so zaťatými zubami akceptovať aj to jeho„agnostické táranie“?
Čo ak zachytával niečo viacejako ostatní ľudia? V staršom veku už nepotreboval budovaťžiadnu pyramídu – veď už ju mal postavenú a siahalado poriadnych výšav. Možno sa už mohol utíšiťa ten „hlas“, ktorý ho priviedol k teórii relativity, homohol natočiť novým smerom. Fantazírovanie? Možno.Ale kto určí kde je pravda?
Hádanky, hádanky,hádanky. Nemám problém priznať sa, že nepoznámodpovede. Mám skôr otázky a odpovedí jemálo. Verte mi, vôbec sa nebojím, ak sa tu niektovyskytne a povie mi: „Je to síce zaujímavé,ale nezabudla si pri tom na toto alebo na tamto?“ Ja vámmôžem sľúbiť, že si každú pripomienkustarostlivo prejdem a zvážim. Nemám problémakýkoľvek domček, ktorý som si budovala, zbúraťa začať stavať nanovo, ak sa mi nové fakty do starejkonštrukcie nehodia. Už som to musela urobiť neraz a pre mňa jenajdôležitejšie získavať nové poznatky, aj keďma informácie niekedy zasypú a je problémsprávne ich zaradiť.
