Určite v nej bola aj radosť z toho,že po dlhšom čase zase vidím milovanú tvár.Ale nielen to! Mužíček ma ťahal na strechu: „Pozri ako totu majú zariadené.“ Tam – priamo na strechetrávnik, fontánky. Mládež posedávajúca,polihujúca priamo na tráve. U nás zelene vtedybolo poriedko a bola posvätná - nesmelo sa na ňu anivkročiť. A to nehovorím o kvetinových výzdobách,alebo kruhových objazdoch s kvetinovou výzdobou.Najkrajšie to bolo v Ecully. Tam na nás pestrofarebnéplochy žmurkali zo všetkých kútov a bolo tak nejakoveselšie na duši. V Tassin - la Demi Lune na jednom kruhovomobjazde bol každý deň dátum poskladaný z rôznofarebných kvetov. Poviete si: „Srandičky,srandičky,“ ale aké pekné! No, vedia sa s týmvyhrať, dokonca mávajú súťaž o najkrajšiukvetinovú výzdobu miest a dedín. Tie víťaznéto hrdo hlásajú už na vstupnej tabuli.
Žeby to bolo tou históriou?Dýcha na nás z každého kúta. Lyon vraj(hovorili naši domáci priatelia) nie je z hľadiska histórieideálny objekt – je to hlavne priemyselné mesto. Premňa má aj tak jeho historická časť silnéčaro. Stačí si spomenúť na katedrálu, rímskedivadlo, nábrežie ... Čo potom klasickí reprezentantihistórie - zámky okolo Loire? Spomínam si akosme krky vykrúcali, keď sme išli po cestách v jejúdolí – nádhera! Hneď sme si hovorili, tam sapozrieme, aj tam si to poobkúkame... (Zatiaľ sme zvládlilen Amboise :)
Alebo spomenúť túzvláštnu schopnosť väčšiny Francúziekelegantne sa obliecť? Slovenky sú od prírody krásnestvorenia, ale Francúzky asi nasávajú s materským mliekom umenie urobiť zo seba niečo neodolateľnepôvabné. Dokonca aj staršie dámy – žiadneusadnuté typy, aké som vídala doma. Mali na sebevzdušné letné šatôčky s hlbokýmdekoltom a boli rozkošné. Keď som sa prechádzalaokolo výkladných skríň, tak som si hovorila:„Dočerta, tu sa nedá zle obliecť!“ Ešte aj teraz sirobievam srandu: „Potrebujem oživiť šatník – neskočímedo Francúzska?“
Alebo mám spomenúťkuchyňu? Slovíčko fromage bolojedno z prvých, čo som z ich reči zachytila. Francúzskevína? Boli sme totálni laici, ale nevyuži príležitosťv takejto krajine! Niektoré sme ochutnali pod kontrolouskúsenejších – domácich, ďalšie smezariskovali a kúpili si sami. To bolo premýšľania,ktoré z tej neprehľadnej záľahy v regálochvyberieme! Inou zaujímavosťou bolo kombinovanie rôznychsurovín v jedle. Namiesto zemiakov ako príloha zelenáfazuľka alebo varená mrkva - to bolo zvláštne.Čerstvé zeleninové šaláty - pre nás akovegetariánskych nadšencov hotový raj. A všelijakémorské potvorky – tým som prišla na chuť prvýkráttam.
Novotou boli pre mňa aj objímajúcesa páriky, najviac samozrejme z radov mládeže. Alevidieť držať sa za ruky aj príslušníkov strednejgenerácie, či dokonca seniorov - tak to sa u násnenosilo. L'amour, l'amour – v toľkých podobách.Toto všetko aj s mládežou, presúšajúcou sa s neodmysliteľným vajglom v prstoch, som vnímala. A ajtak nie preto sa mi stalo Francúzsko také blízke.Najsilnejší dojem vo mne zanechali svojim prístupom k deťom.
Nejde len o to pomaznať sa naverejnosti. Bol tam aj iný moment, čo ma zaujal. Najlepšieby sa to dalo priblížiť záverečnou scénoufilmu Smoliar s Pierrom Richardom: on aj s partnerkou pod dáždnikomstatočne nechali stekať vodu na potomka + na záver to decoešte úspešne vrazilo do lampy stojacej na kraji chodníka.Skrátka žiadne ofukovanie, ale tvrdá realita s nežnýmpodtónom :o)
Asi to bola šťastná zhodaokolností. Deti boli malé a my sme hľadali vzory,podľa ktorých ich viesť. Obaja sme odchovanciklasickej/tradičnej výchovy. No úprimne, Slovácinie sú veľkí prívrženci prejavovania nežnýchcitov. Stačí si len spomenúť na Jožka Maka a opisjeho správania k životnej družke – hm, asi to mámeniekde v génoch.
Moje spomienky na dospelákovdoma a komunikáciu s deťmi na verejnosti – to boli skôrpovely čo môžu, nemôžu – dosť veľa kriku. Presnévymedzenie mantinelov, v ktorých sa môžu pohybovať.Láskavé gestá akoby boli dôkazom slabosti.Na verejnosti sa to predsa nepatrí. Akoby sme sa za prejavenéhlavne nežné city hanbili.
Niežeby sme deti nemali radi, aleakonáhle vyskočíme z intimity rodiny, tak prvoradáje prezentácia – máme dobre vychovanéhopotomka. A to mení aj spôsob, ako sa k nim vonkuchováme. Prekonať princíp „Čo by na to ľudiapovedali?“ a nahradiť ho „Je tento môj postoj pre mojedieťa prijateľný?“ je niekedy asi veľmi ťažké.
Ja som vo Francúzsku dostalamalú lekciu. Zažila som v supermarkete, keď jeden malýšikuliak, využijúc nestráženú chvíľku,schňapol čo mu prišlo do ruky a trésk, bác, poriadny rachot.Všetci sme sa obzerali, čo sa deje. Čakala som, že sa dovalíniekto z personálu a začne jeho mame nadávať. Už somsa v duchu pripravovala na nepríjemnú scénu,stotožňujúc sa s úbohou maminou, ktorá tohosvojho darebáčika neustriehla. Ja na jej mieste by som sa podzem prepadla ... a nič. Prišla predavačka: „Malému sa ničnestalo? Veď sa nič také hrozné nestalo.“ (Boli tolen konzervy – nič sa nerozbilo). Do toho úsmevyokolostojacich, ktorí sa skôr bavili na jeho„šikovnosti“ než by škaredo zazerali na hlučnúdvojicu.
Priznám sa - táto malápríhoda sa mi vryla do podvedomia. Už nebolo dôležitéto, či sa dieťa slušne správa, ale čo mu jednotlivéudalosti dajú, alebo vezmú. Úplne inýuhol pohľadu. Nie nakričať naň „ty taký a taký“,ale skôr pokúsiť sa vysvetliť, „pozri čo sivyviedol, teraz je tu neporiadok“. Nie krikom s negatívnymiemóciami, ale s pokojom a rozvahou, s tým, aby sizapamätalo, že takéto veci sa jednoducho nerobia.
Vďaka Francúzsku som mohlaobohatiť svoje rodičovské pôsobenie o novéprvky. Videla som, že k dieťaťu nemusím vždy pristupovaťlen z pohľadu „nerob, nesmieš, musíš, lebo ujovi, tete sato nepáči“. Dá sa to aj inak. Môžem mu daťaj pocit zázemia, istotu, že je milované a zároveňho učiť, že sú hranice, ktoré nesmie prekračovať.Že je tu aj možnosť zamyslieť sa: „neublížil si si?,vidíš, keď budeš blbnúť, bude ťa to bolieť ...“Skrátka skúsiť sa na situáciu pozrieť z pohľadu dieťaťa, skúmať, čím je preň poučná.
Tento prístup je náročnejší.Veď oveľa jednoduchšie je nakričať (úprimne, keď tohomám nad hlavu, tak ho tiež používam). Ten druhýje kreatívnejší a výsledky sa prejavia až podlhšom čase. Učíme sa spolu s drobcom spoznávať, čoje správne a čo nie je. Prečo sú niektoré jehoreakcie neprimerané. Ale aj kedy si môže presadiťsvoju vôľu, lebo dospelák nemá pravdu. Dajúchrústovi šancu roztiahnuť krídla a nie sa krčiť v kúte. Pritom nesmiem zabudnúť ani na to, aby sa učilzvažovať, že za niektoré nesprávne rozhodnutiaponesie aj primerané následky.
Nuž nové šaty, kopafrancúzskych syrov a fľaša červeného vínanebolo to jediné čo som si z tejto krajiny odnášaladomov. Bola som plná odhodlania vyskúšať si novévýchovné metódy v praxi. A keď sa niečoprihodí, tak to brať skôr s humorom, než s veľkýmkrikom.
