Volám domov, ako každý deň, aby som ´keep in touch´, teda udržiavala kontakt.
Ozve sa staré známe:´No?´ mladého hlásku.
Nasleduje obligátne napomenutie z mojej strany. Rýchlo, aby ma nepredbehol, preberám iniciatívu:´Tak ako, Tomáško, čo bolo v škole?´
´Aaaale, jednotka, trojka a dvojka´, hovorí, ako by ani o to nešlo.
Moje nervy, myslím si. Ale oproti včerajšku zmena taktiky, včera známky vybaľoval po troche. Takže si ani nemôžem zapamätať matricu a prekvapiť ho. Ďalej sa môj milený brat pokúsil o zmenu témy na čítanie.
´A písomka z matiky?´, nástojím na svojom...
´Učka povedala, že budeme v pondelok písať ešte raz, lebo písomka dopadla katastrofálne´, odpovedá takmer nezainteresovane, ale tá vetná konštrukcia.
´Tak dúfam, že budeš v matike naložený celý víkend´, vsugerúvam nášmu benjamínkovi plány na víkend. ´Budeš sa pekne učkať matiku, áno, Tomáško?´, poopravujem jemne nepedagogický odkaz predchádzajúcej vety, dúfajúc, že sa ešte čo-to podarí zachrániť...
´Ostáva ti len dúfať´, vypadne obratom sekundy z nášho blonďáka.
Na mojej strane ticho. Eeee, behá mi mysľou. Priťapená poslednou fešákovou poznámkou sa nadýchnem, že mu niečo na to poviem, keď mi berie slová z úst a jedným dychom zo seba vyrazí:
´A Janka? Poznáš knihu od Dana Browna Ilumináti? Hm, asi nie, však, lebo by si mi ju už doniesla. Lebo, vieš, končím už Anjelov a potreboval by som ju. Ale vieš, čo? Ja si o nej zatiaľ vyhľadám informácie. Zatiaľ nič nepodnikaj.´
A skončil telefonát.
Eeeeeeeeeeee, zase mi beží mysľou. Tá držka malá, no počkaj, keď prídem najbližšie domov. Božemôj, to som naozaj taká stará? Alebo taká pomalá? To sa dá? To aj vy také poznáte? Však sú aj ostatné trinásťročné deti také pohotové?
