Pohovor sa mal začať o desiatej, ale neponáhľal som sa. A aby to vyzeralo, že som sa na pracovný pohovor zastavil len tak, príležitostne, po ceste, pri vybavovaní iných, dôležitejších záležitosti, vzal som si aj dve prehľadné igelitové tašky. Do jednej som vopchal DVD-čka, aby som budil dojem, že sa práve vraciam z videopožičovne, do druhej som hodil plavky, osušku a krém na opaľovanie, akože po interview mám v pláne ísť na kúpalisko, a vybral som sa z domu na nákup do neďalekého supermarketu. Tam som kúpil liter bieleho vína, cigarety, štyri fľašové piva a žuvačky. Natrepal som to všetko do tašiek a pred vchodom do príslušnej firmy som ešte počkal desať minút, aby som náhodou neprišiel na čas. Štvrť na jedenásť je dobrý čas na príchod, pomyslel som si. Pofajčieval som cigaretku a v duchu si ešte precvičoval výhovorky, v prípade, že by im moja vizáž nestačila ako dôvod, aby ma odmietli. Rozmýšľal som o tom, že možno, keby som sa tváril, že koktám, mal by som väčšie šance, že ma do práce neprijmú. Vložil som do úst žuvačku, ale potom mi napadlo, že si ňou prehluším smrad v ústach po cesnaku a cigarete, preto som ju hneď vybral a zahodil do koša.
Keď som vošiel dnu na sekretariát, cinkajúc fľaškami v taškách, mladá naparfumovaná sekretárka v kostýme, keď ma zbadala, ani mi neodzdravila, len sa ma rovno spýtala ako votrelca: „Koho hľadáte?"
„Tu-tu mi dali-li lístok na-na pracovnom ú-úrade, aby-by ste mi-mi podpí-písali ú-účasť," ukázal som jej pozvánku na pohovor, dúfajúc, že to s ňou vybavím rýchlo a stručne.
„To musíte ísť za vedúcim výroby, číslo dverí 215," nepotešila ma, keď si prezrela papier s nepredstieraným odporom.
Vedúci výroby bol starší prešedivelý pán, s dokonale oholenou úzkou tvárou, s dioptrickými okuliarmi, v obleku a kravate. Už na mňa čakal vyzbrojený perom a spismi.
„Meškáte! Meškáte! Nech sa páči, sadnite si!" ponúkol mi miesto, keď sme sa zvítali. Profesionálne mi podal ruku, ale hneď si otrel prsty medzi sebou, akoby sa chytil niečoho lepkavého.
Keď som sa pohodlne usadil oproti nemu za stôl, zatváril som sa znudene a rozložil som obe tašky vedľa seba tak, aby videl ich obsah. Chvíľu na mňa zízal ako na mimozemšťana, potom sa pozrel do spisov, aby nevyzeral nezdvorilo, potom sa znovu pozrel na mňa, konkrétne na moju náušnicu, opäť do spisov, pohmkal a pokrútil hlavou. Už podľa toho, ako svojimi dlhými tenkými prstami držal pero a hladkal papiere, bolo vidno, že má rád svoju prácu, že ho baví viesť ľudí.
Ale musím uznať, že celkovo na mňa zapôsobil dobrým a inteligentným dojmom, lebo keď som mu povedal, že sa mi-mi pá-páči jeho kance-celária, hneď ma požiadal o papier z pracovného úradu a podpísal mi moju účasť na pohovore so slovami, že oni hľadajú nejaký iný typ.
