A nemal som ísť s priateľmi do toho zadymeného ´Pekla´. V bare, kde nie sú okná, človek nikdy nevie, kedy končí noc, a kedy začína deň. Keby to bolo cez víkend, keď na druhý deň netreba vstávať do práce, nepoviem ani slovo. Ale v stredu, uprostred týždňa?
Ja mám každé ráno, každý pracovný deň svoj režim. Vstávam o šiestej, aby som bol na pracovisku pred siedmou. Aj v ten deň, keď nás do rána vodilo po čertoch-diabloch, som išiel domov s úmyslom si aspoň hodinku, hodinku a pol, pospať, aby som potom mohol v práci vydržať osem hodín. Niekedy hodinka dobrého tvrdého spánku dokáže urobiť zázraky.
Pred časom som prišiel domov večer po desiatej, tesne po tom, čo manželka zaspala. Ako každá žena s malými deťmi, aj ona má v noci uši citlivé ako výr. Vzbudila sa, keď som si líhal vedľa nej do manželskej postele a jej poučnú výčitku dodnes nosím v hlave ako rodinný kódex: "Môžeš si občas zájsť do reštaurácie, podebatovať si s priateľmi, mne to nevadí, ale nemíňaj tam naše úspory!"
Aj v tú stredu, vlastne už vo štvrtok nadránom, keď sme sa na križovatke rozlúčili, nebol som opitý, ale strašne sa mi chcelo spať. Vyšiel som hore na tretie poschodie po schodoch pešo, aby manželku náhodou nevzbudilo zastavenie výťahu, ktoré je u nás v noci počuť po celom baraku. Kľúč som vopchal do zámky nehlučne, s milimetrovým posunom, a ešte pomalšie som odomkol dvere. Opatrne, aby nebolo počuť vŕzganie pántov, som otvoril a vstúpil do vlastného bytu ako zlodej.
Zavrel som za sebou dvere a zostal takmer minútu stáť v šere v predsieni, pozorne načúvajúc, či manželka a deti spia. Všade bolo ticho a pokoj. Potichu som si vyzul topánky, položil ich na dlážku pred vešiakovú stenu a našľapujúc na špičky som sa pomaly zakrádal rovno do spálne. Dvere boli pootvorené, len som ich jemne potlačil, aby som mohol vkĺznuť dnu. Manželka ležala na chrbte, prikrytá paplónom spokojne spala. Muselo sa jej snívať niečo príjemné, lebo sa len tak pre seba zľahka usmievala.
Pristúpil som tlmenými krokmi po mäkkom koberci k mojej strane manželskej postele, pričom som neustále sledoval jej tvár, či ju náhodou moja prítomnosť nevzbudí. Nečujne som si porozopínal gombíky na košeli, ale v okamžiku, keď som si snímal košeľu, udrel som nechtiac lakťom o roh skrine. Manželka v spánku zaregistrovala môj neopatrný pohyb a otvorila očí. Pozrela sa na mňa ospalo, ale nie nevrlo a v polospánku zamrmlala svoju rannú rutinnú vetu: "Ideš už do práce, zlatko?"
"Hej," zaklamal som, keď som z jej rozospatej otázky vytušil domnienku, že som celú noc spal pri nej.
Košeľu, ktorú som držal rukami dopola vyzlečenú na ramenách, som naspäť navliekol na seba a predstierajúc, že si upravujem vyžehlený golier, som dodal: "Obliekam sa dnes trochu skôr, šéf chce urobiť skoro ráno poradu vedúcich oddelení."
Manželka sa zakrútila ešte viac do paplónu, otočila sa na druhú stranu, aby dospala svoj sen a na rozlúčku zahundrala: ´Vyber z chladničky maslo, predtým než odídeš, aby som mohla deťom na raňajky natrieť chlieb. Pekný deň, zlatko!´
V kuchyni som vybral z chladničky nielen maslo, ale aj mlieko, aby som zapil nepríjemnú pachuť v ústach, v predsieni som hodil na seba letnú vetrovku a o chvíľu som sa znovu ocitol pred barakom v prázdnej hmlistej ulici. Autom samozrejme ísť nemôžem, pomyslel som si. Prechádzka po prebúdzajúcom sa meste ma možno trochu preberie.
Keď som prechádzal popri mestskom parku, uvidel som medzi stromami pospávať na lavičkách skupinku bezdomovcov - každý z nich schúlený do klbka, v biednom oblečení, prikrytý rannou hmlou. Aby ma náhodní chodci nepovažovali za jedného z týchto chudákov bez domova, vyhľadal som si v parku odľahlé miesto a natiahol som sa schovaný v hustom kroví na osamelú lavičku. Unavený a nikým nerušený som si tam hodinku ako-tak pospal."
