Mám takú slabú pamäť na tváre, že niekedy na ulici odzdravujem aj tým, ktorí si moju tvár tiež poplietli s niekým iným. Čo je ešte horšie, občas sa púšťam s nimi do debaty.
Raz ma v centre mesta nielen pozdravil, ale sa pri mne aj pristavil jeden valibuk. Dav prečnieval o hlavu. Oblečené mal montérky, asi išiel z práce. V ústach marska, v hlave pivo.
Už z diaľky sa na mňa usmieval a zdravil: „Ahoj! Čo si sa vybral do mesta?"
Asi mi dakedy dačo opravoval, prebehlo mi mysľou, keď mi podával ruku. Stisk mal mocný ako murár.
„Ahoj!" odzdravil som opatrne a lovil rýchlo v pamäti: ´Čo mi to len mohol opravovať?´
Nahlas som mu odvetil: „Hej, tak trochu."
Valihora pokračoval ďalej: „Ja idem už na stanicu, idem domov. Ktorým vlakom pôjdeš ty?
Býval som asi dve sto metrov od miesta, kde sme stáli. Teraz mi už bolo jasné, že si ma pomýlil s niekým z jeho alebo z vedľajšej dediny. Cúvnuť som však už nemohol, lebo celé jeho vystupovanie dávalo najavo, že nemá rád nečakané zmeny.
„Pôjdem asi až večer," zaklamal som preto.
„Hm. A ako sa má otec? Ešte žije?" spýtal sa a vyfúkol vedľa mňa dym z cigarety. Asi si myslí, že som z vedľajšej dediny, pomyslel som si, keď nevie detaily o mojej rodine.
„Chvalabohu žije. Dobre sa mu darí," odvetil som.
„Ty, mal on už sedemdesiatku?" zalovil v pamäti a zmraštil čelo.
Môj otec mal vtedy šesťdesiatosem rokov, preto som mu povedal pravdu: „Ešte nie. Sedemdesiat bude mať až o dva roky."
„Hm. Vieš čo? Mám ešte pätnásť minút času. Poď so mnou na poldeci, pozývam ťa. Dlho sme sa nevideli," prišlo nečakané pozvanie.
To by mi ešte chýbalo, povedal som si v duchu. Už som sa videl, ako mi preriedi zuby, keď zistí, že sa baví s cudzím človekom, preto som sa vyhovoril: „Teraz nemôžem. Ponáhľam sa, idem do knižnice."
„Do kniž-ni-ce?" vyvalil na mňa oči, akoby išlo o tajnú organizáciu a pokračoval takmer s posmešne: „Čo si sa dal na čítanie?"
Rýchlo zmiznúť, preblesklo mi hlavou. Pozrel som sa na zápästie, kde som pred rokmi nosil hodinky a prisvedčil som: „Tak trochu."
„A kde robíš teraz?" vyzvedal ďalej.
„Robím doma preklady," odpovedal som pravdivo.
„Preklady? A aké rozmery?" spýtal sa udivene.
„Žiadne rozmery. Prekladám texty z a do angličtiny," opäť som neklamal.
Jeho reakcia bola naďalej prívetivá: „Ahá! Myslel som si, že robíš okenné preklady. No nič. Druhýkrát si dáme do gebule. Zastav sa dakedy u mňa, keď pôjdeš okolo. Však vieš, kde bývam, nie?"
„Hej, dakedy sa zastavím," ubezpečil som ho.
„No, maj sa dobre a pozdrav odo mňa Ďura," povedal nakoniec.
Nevedel som, ktorého Ďura mal a mysli, ale už sa mi vrásalo sebavedomie.
„Ďura? Ahá, Ďura. Neboj sa, isto ho pozdravím. Čau!" rozlúčil som sa s ním.
„Čau!" odzdravil. Znovu mi stisol ruku, ešte silnejšie ako predtým. Zmizol v dave.
Zmenil som trasu. Nešiel som už do knižnice. Prešla ma chuť na čítanie. Tak mi treba, keď sa hrám na niekoho, kto nie som.
