Spomínam si, že sme sa na príjme jedného krásneho dopoludnia hlásili dvaja. Ja a asi osemdesiatročný starký. Bol som vtedy mladý, neskúsený - bral som to športovo. Keď to musí byť, tak to musí byť. Čo sa má stať, nech sa stane.
Sedeli sme teda obaja na lavičke na chodbe bez slova, hlboko ponorení do svojich bolestí. Keď prišla zdravotná sestra, starký, ktorý bol zbehlejší v takýchto kritických situáciách, hneď ožil: „Mne už je lepšie, mňa už nič nebolí. Idem domov, ja tu nezostanem!"
Postaršia sestrička už mala skúsenosti s podobnými typmi, lebo profesionálnym hlasom ho upokojovala: „Nebojte sa dedko, my vám neublížime. My len zistime, či ste zdravý alebo chorý."
Vzala od nás zdravotné karty a jemne posotila starčeka dnu za bezpečnostné dvere. Viac som ho už nevidel. Neviem, čo s ním bolo ďalej. Ja som bol poslaný na stomatologický pavilón, kde sa dávali do poriadku zuby, sánky, ale aj celé tváre.
Tu som spoznal Antona. Ležali sme na izbe len sami dvaja. V tom čase bol Anton čerstvý dôchodca. Nebol ešte ufrflaným dedkom. Naopak, cítil sa aj v takom bezútešnom prostredí, akým je nemocnica uvoľnene, neviazane.
V nemocničnej izbe sa dni vlečú ako vo väzení. Anton nevydržal dlho ležať, sedieť alebo stáť na jednom mieste. Mňa si hneď obľúbil, a keď zistil, že s mojou diagnózou mám ešte ďaleko do smrti, začali sme si krátiť chvíle prechádzkami po parku a debatovať o všeličom možnom. Mal dve dcéry, obe už boli vydaté. Raz som videl, ako ho prišli navštíviť - aj s jeho vnúčatami. Ležal tu so sánkou, z brady mu trčali drôty.
V čase, keď som sa ja chystal na bojisko života, on už bol odkiaľ odvelený. Závidel som mu slobodu myslenia, ktorá vyplývala z jeho pravidelnej mesačnej gáže. Bol to zavalitý šesťdesiatnik, nikde sa neplašil, čas mu bol kamarát. Už si nepamätám, aké mal predtým povolanie, ale povahu mal veselú. Figľoval a vtipkoval s každým, koho stretol na našom oddelení. Bol nositeľom humoru a poklôn. Gentleman zo starej školy. Každé ráno čakal na chodbe prichádzajúci personál a zdravil:
„Ruky bozkávam, pani doktorka."
„Dobré ránko, pán doktor."
„Ako ste sa vyspali, slečna Milka?"
V nemocnici je hierarchia moci ako v každom inom zamestnaní. Aj tam prináša konkurenčné prostredie rôzne vzťahy medzi doktormi, sestričkami a ostatnými zamestnancami. Anton bol k mladým sestričkám obzvlášť milý. Vyznal sa v ženách, vedel ako im treba zalichotiť. Obdivoval som ho. V takom veku bolo v ňom ešte toľko túžby a jeho zmysel pre humor bol neprekonateľný.
Raz večer Anton na nemocničnej chodbe rozprával ostatným pacientom vtip za vtipom až do polnoci. Doteraz mám tú grotesknú scénku v pamäti. Zdrôtované úsmevy - po každom dobrom vtipe sa pacienti chytali za stehy. Boľavé sánky ich od smiechu ešte viacej boleli.
Ja som bol ľahký prípad. Týždeň som tam len tak polihoval a nahrieval infražiaričom naduté líce. Keď mi to trochu spľaslo, už som si myslel, že pôjdem domov, ale primárka mi na jednej vizite postískala líce a vyhlásila: „Už je to dobré, už to môžeme reznúť."
Rezalo sa v utorok a v piatok. V týchto dňoch chirurgovia chodili so zelenými zdravotnými doplnkami a operovali ťažké prípady. Nás, ľahko postihnutých, brali na operačný sál, len aby si oddýchli. V týchto dňoch sa chodiaci pacienti schovávali od strachu pod parkety.
Aj mňa tak zastihli. Vyšiel som na chodbu z nemocničnej izby, kúpiť si noviny, a zároveň vyšiel z operačky mladý chirurg. Bol vysoký, hneď mal prehľad na chodbe. Padol som mu do rany.
„No, poďte teraz vy!" privolal ma prstom do operačnej sály.
Nebolo to až také strašne - s lokálnym umŕtvením. Rezali mi to zvnútra, takže dodnes nemám na tvári žiadne jazvy.
Anton bol operovaný dva týždne pred mojim príchodom do nemocnice, ale štyri dni po mojej operácii, ho ten istý chirurg, podobne ako mňa, vymákol na chodbe a znovu ho privolal do operačnej sály.
Doteraz neviem, čo mu robil. Či mu upravoval sánku po druhýkrát. Či to bolo fakt nevyhnutné. Nevidím a nepočujem cez steny. Možno mu len chcel dokázať, že Anton je už príliš starý na kurizovanie s mladými ženami.
Anton vyšiel z operačky plačúci, revúci od bolesti. Musela to byť ukrutná bolesť. Oo prvýkrát v živote som videl, ako je možné človeka za pol hodiny zmeniť, zlomiť.
Padol vzlykajúc horeznačky na posteľ. Dva dni sa ani ku mne, ani k nikomu inému neprihovoril. Pohľad mal vzdialený, oči prilepené na strope. Už nechodil svižne po chodbe. Vliekol sa na WC pomaly, šuchotajúc nohami. Skončili vtipné debaty na oddelení. Skončila atmosféra družnosti medzi pacientmi a sestričkami.
Možno to bola stratégia liečby, možno sa neskôr dostal z tej apatie. Neviem, ale mňa sa zmocnil príšerný strach. Uvedomil som si, že nedržím svoj život pevne za opraty. Išiel som za primárkou a jachtavým hlasom som ju uprosil, aby ma prepustila domov na doliečenie.
V živote človeka môžu nastať rôzne nešťastia, ale bezmocnosť je najhoršie nešťastie. Odvtedy som ležal ešte niekoľkokrát v nemocnici na rôzne choroby a vždy som si dával pozor, aby som si nezačínal so sestričkami. Lebo oni sú len styčnými poddôstojníčkami medzi pacientmi a doktormi.
