Vybral som sa tam na Dušičky, aby som zapálil sviečku mojim známym. Tým, ktorí ma predbehli. Spočiatku som nemohol nájsť Peťov hrob. Za rok, čo som tu bol naposledy, obsadilo svoje parcely toľko ľudí, že som poblúdil v labyrinte betónových posteli. Napadlo mi, že by jednotlivé sekcie mohli byť označené podobne, ako boli niekedy riadky a stĺpce v krížovkách. Vodorovne písmenami, zvisle číslami. Napríklad G7, J6. Neviem, či je to tak niekde zavedené. Zjednodušilo by sa tým vyhľadávanie.
Po dlhšom hľadaní som našiel jeho hrob. Spoznal som ho z diaľky podľa rytiny podobizne vyleptanej na mramore. Sympaticky tridsaťročný mladík.
Spomínam si, že ma Peťo desať dní pred svojim úmrtím navštívil. Pomáhal mi trepať koberce. Robil som poriadky a on rád pomáhal známym. Chcel si v budúcnosti kúpiť fotoaparát. Išli sme potom spolu do knižnice, kde si na moju preukážku vypožičal nejakú knihu o fotografovaní. Bavili sme sa aj o literatúre. Požičal som mu jednu zo svojich najobľúbenejších kníh. Spis Leva Nikolajeviča Tolstého: Spoveď.
Na druhý deň som cestoval na dovolenku. Dohovorili sme sa, že sa u mňa o týždeň zastaví a donesie mi obe knihy. Po dovolenke som naňho tri dni čakal, ale Peťo sa neukázal. Akoby sa pod zem prepadol.
„Však ja mu dám," rozmýšľal som naštvane. „Neplniť si sľuby!"
Obliekol som sa a vybral som sa za ním do jeho bytu. Cestou som ešte hútal:
„Už mu viacej nikdy nič nepožičiam. Sám si mám chodiť po svoje veci? A taká vzácna kniha. Čo keď mi ju dakde zašantročil?"
Zazvonil som pri dverách, otvorila mi jeho manželka. Pozdravil som ju ako vždy: „Dobrý deň! Je Peťo doma?"
Odpoveď sa mi nezdala veľmi vtipná: „Peťo už nežije. Je mŕtvy."
Až keď som sa lepšie pozrel na jej tvár, bolo vidno, že preplakala celé noci, a že na čierny humor ešte dlho náladu mať nebude. Dívala sa na mňa podozrievavo, či to len hrám, či som spadol z mesiaca, že neviem, čo sa stalo. Keď zbadala moje udivené oči, tlmeným hlasom pokračovala: „Peťo, si odstrelil hlavu, už je vyše týždňa pochovaný."
Otočil som sa v okamžiku. Cestou domov som sa musel zastaviť na poldeci rumu v najbližšej reštaurácii. Za Peťa! Jeden, druhý, tretí. Ja nie som rumový. Rum bola Peťova slabosť. Na jeho počesť! Štvrtý, piaty, šiesty.
Moja rozochvená myseľ si vytvárala úvahy. Keby to bol býval prežil, popíjali by sme teraz spolu a hovorili by sme o tomto jeho zúfalom čine, ako o alkoholickom skrate, ale taký prešľap je nezvratný. Cena mojich kníh sa v tej chvíli rovnala cene dymu z cigariet, ktorý krúžil okolo mňa v ovzduší. Dym som cítil všade. Aj zo sviečky.
Peťo mi veľakrát zobral útratu, preto mu teraz splácam môj dlh aspoň sviečkami.
