Teraz v staršom veku už na pohreboch neplačem. Vekom smrť zovšednie. Veľakrát som videl, ako ma predbehli v pretekoch do nebies omnoho mladší, chytrejší, bohatší.
Začal som takto smutne, lebo nedávno zomrel môj sused z prvého poschodia, ktorému som bol tiež na pohrebe, ale ktorý by nechcel, aby som ronil slzy nad jeho rakvou. Keď zomrel, mal sedemdesiat rokov. Celý život pracoval manuálne ako murár, ale povahu mal veselú a jeho jednoduchý humor, za ktorým sa skrývala celoživotná skúsenosť, bol často taký trefný, že doteraz používam niektoré jeho zvraty v napätých situáciách, aby som odľahčil dusnú atmosféru v rozhádanej spoločnosti. Napätie v ľudských dušiach je nákazlivé, šíri sa medzi ľuďmi ako mor a humor je obranná reakcia, niečo ako štít proti ľudskej márnomyseľnosti. Nebohý sused mi často vravieval: „Keď začneš brať v živote všetko vážne, keď stratíš zmysel pre humor, tak je s tebou koniec. Je po tebe, lebo budeš žiť a zomrieš ako zviera, ktoré tiež nepozná úsmev a smiech."
V posledných rokoch sa držal celkom dobre, chodil na fušky a mal taký zvyk, že vždy, keď sa vracal domov, zastavil sa pred vchodom do bytovky, aby si pofajčil cigaretku, lebo doma mu to manželka nedovolila. Niekedy vyšiel von z bytu pred vchod, zafajčiť si len tak v papučiach, v domácom oblečení a s prižmúrenými očami pozoroval, ako okolo neho bežal život. Naša bytovka je na rohu križovatky, oproti je nákupné stredisko a na druhej strane sú rodinné domy, ktoré sa tiahnu až na koniec mesta. Nie sme ešte na periférii, ale do centra je to tiež ďaleko.
Raz, keď som sa vracal domov z práce, opäť som uvidel suseda, ako postával s cigaretou v ústach pred naším vchodom. Opäť som sa pri ňom pristavil a spolu sme sa rozhovorili o novom majiteľovi predajne, ktorého sme pozorovali cez ulicu, ako vykladal z auta tovar a celá jeho rodinka, manželka a deti, mu pomáhali nosiť škatule, debny a prepravky dnu do obchodu. Bol to v poradí už štvrtý majiteľ, ktorý si prenajal priestory v tomto nákupnom stredisku, tento chcel preraziť predajom výrobkov zo skla a porcelánu.
Keď sa nový majiteľ predajne náhodne pozrel na nás a zbadal, ako ho pozorujeme pri práci, kývnutím hlavy nás z diaľky pozdravil. Môj sused mu tiež odzdravil kývnutím hlavy a mierne zvýšeným hlasom ironicky zhodnotil jeho šance v novom biznise: „Pôjdeš ty stadiaľ, pôjdeš!"
Tú frázu používal sused veľmi často. Keď sa aj v našom meste začali objavovať záhadné úmrtia rýchlomilionárov, sledovali sme so susedom čulý stavebný ruch neďaleko našej križovatky, kde si nejaký miestny zbohatlík staval rodinný dom, lepšie povedané malý luxusný zámok. Pozorujúc prácu robotníkov sme sa bavili o peniazoch, o majetku a sused medzi rečou poznamenal: „Ja nie som bohatý, ale mám pokojný spánok. V noci spím dobre, nepotrebujem mať schovanú pištoľ pod vankúšom. Boháč môže mať svorku strážnych psov, kamerový systém, arzenál zbraní, ale vždy bude spať v neistote, lebo kedykoľvek ho niekto môže poslať tam - odkiaľ už niet návratu. Tak ako tamten oproti. Aj on pôjde! Pôjde on, pôjde!"
Nakoniec skôr pošiel pán sused - na zlyhanie srdca. Ešte mesiac pred smrťou mi ukazoval svoje nové topánky na nohách, pochvaľoval si, ako ich lacno kúpil v akcii a prial si, aby mu vydržali čo najdlhšie.
Koniec koncov všetci raz tam pôjdeme a každý robí všetko pre to, aby to bolo čo najneskôr, lebo je to príjemný pocit, keď sa človek ráno zobudí, otvorí oči, a vidí, že je ešte tu.
