Jeden letný piatkový podvečer - pred mnohými rokmi, za totalitných čias - vybral som sa na prechádzku, dodnes neviem, prečo práve smerom k podniku, v ktorom som vtedy pracoval. Zvyčajne som chodieval opačným smerom, k rieke, do záhradnej reštaurácie. Že by naozaj osud viedol moje kroky?
Po ceste som rozmýšľal o svojom živote. Kam smerujem v terajšom zamestnaní? Mám dvadsaťšesť rokov, dva roky som zamestnaný vo svojom odbore - ako inžinier - v energetickom závode, ktorý je súčasťou obrovského, výrobného podniku. Pracujem v kancelárii s jedným pracujúcim dôchodcom a jedným takmer dôchodcom. Môj plat je poľutovaniahodný, nepriamo úmerný mojej zodpovednosti.
Nad budovou, v ktorej sa nachádza naša skromne vybavená kancelária, je umiestnená siréna a každé moje pracovné ráno má ten istý scenár. Dobehnem na poslednú chvíľu do práce, sadnem si za kancelársky stôl a vopchám si prsty do uší, aby som prečkal hukot sirény, ktorá sa spustí presne o šesť nula nula, a ktorá svojim ohlušujúcim kvílením oznamuje všetkým zamestnancom podniku začiatok pracovného procesu. Potom si vyberiem zo šuplíka v stole poznámkový zošit a idem k môjmu šéfovi na poradu, ktorá sa začína pravidelne o šesť desať v jeho kancelárii.
Ako som sa sakramentsky mýlil na strednej a vysokej škole, keď som si myslel, že po skončení štúdií už ma nikto nebude vyvolávať k odpovedi. Môj šéf má notes podobný učiteľskému notesu, v ňom si pedantne zaznamenáva všetky pracovné úlohy, termíny a meno pracovníka, ktorý je za konkrétnu úlohu zodpovedný. Od pondelka do piatku, každé skoré ráno, sedíme šiesti úradníci v jeho kancelárii, šéf listuje vo notese, v ktorom má dokonalý prehľad o splnených a nesplnených úlohách, a vyvoláva nás zaradom alebo podľa nálady alebo podľa naliehavosti riešenia pracovných úloh.
Jeho charakteristická replika ma dodnes máta v spomienkach: „Nehovorte mi, ako sa to nedá urobiť, ale povedzte mi, ako sa to dá urobiť. Mňa nezaujímajú táraniny o tom, ako sa to nedá. Chcem počuť len riešenia problémov."
Z týchto pochmúrnych úvah ma vyrušil akýsi známy hlas. Pohrúžený do myšlienok, neuvedomujúc si kam kráčam, ocitol som sa pred podnikovou multifunkčnou budovou. Pred jej vchodom postával šéf straníckej organizácie. Pofajčieval cigaretu, a keď ma zbadal, ako idem okolo, odhodil ohorok na zem a vyzval ma, aby som ho nasledoval, ak mám čas.
Nemohol som odmietnuť jeho pozvanie, šéf je šéf - k tomu ešte stranícky - a navyše sa tajnostkársky usmieval. Vyšli sme hore po schodoch na druhé poschodie pred dvere do spoločenskej miestnosti, za ktorými sa ozýval tlmený zvuk klavíra, veselý hovor a štrngot pohárov.
Vošli sme dnu. Ejha, aké prekvapenie! Vedenie nášho závodu si zorganizovalo malé posedenie, neformálne stretnutie šéfov jednotlivých úsekov a politických organizácií, aby sa otužili vzťahy, vyžehlili konflikty. Dovtedy som netušil, že naši šéfovia sa z času na čas hostia v úzkom kruhu, bez účastí robotníkov a nižších úradníkov.
„Pozrite, koho vám tu vediem," uviedol ma do spoločnosti partajný šéf.
Prijali ma medzi seba viac-menej kolegiálne, primerane môjmu veku a pracovnej pozícii. Mužská časť spoločnosti už bola v povznesenej nálade - saká prevesené cez stoličky, neviazaná debata, uvoľnené kravaty. V zadnej časti miestnosti šéf odborového hnutia brnkal na klavíri, vedľa neho postával šéf údržby a nôtil akúsi ťahavú ľudovú pesničku. Ostatní šéfovia sedeli za dlhým dreveným stolom, najvyšší šéf samozrejme sedel za vrchom stola. Jeho sekretárka, práve keď som vošiel dnu, servírovala grilované kurčatá.
Pamätám sa presne, pil sa značkový gin s tonikom - žiadne výnimky, všetci pili to isté. Aj mne naliali, aj mne dali polovicu kurčaťa. Vyzeralo to, že strávim celkom príjemný večer. Pustil som sa s chuťou do jedla. Jedol som tak ako ostatní len prstami, a aby reč nestála, najvyšší šéf sa obrátil na mňa so slovami: „Som rád, že medzi nás prišiel aj mladý inžinier. Chcel by som využiť túto príležitosť a spýtať sa ho, či je spokojný s prácou v našom závode."
Všetci účastníci posedenia sa tvárili sa, že sú zabratí do svojich činností - jedla, pitia a hudby - ale s napätím počúvali začiatok novej konverzácie. Boli to väčšinou muži, okolo päťdesiatky, drvivá väčšina členovia komunistickej strany - do novembrovej, mládežníckej revolúcii bolo ešte ďaleko.
Poznal som ich myslenie, tak ako ho poznal aj najvyšší šéf. Aj on vedel, že práca v závode je náročná, platy sú nízke a medziľudské vzťahy napäté. Máloktorý zo zamestnancov závodu bol úplne spokojný so svojou prácou, ale v regióne bol nedostatok pracovných miest, preto najvyššieho šéfa radšej nikto nedráždil a každý mu vo všetkom pritakával.
´Chce si mladého len oťukať, či za dva roky praxe v našom závode nadobudol dostatok rafinovanosti, aby zahovoril pravdu´, vznášal sa v miestnosti neviditeľný prúd jednotného myslenia. Nasledujúcu konverzáciu medzi najvyšším šéfom a mnou si pamätám doslovne:
„Ťažko sa môžem k tomu jednoznačne vyjadriť."
„No, ja by som chcel, aby ste sa vyjadrili jednoznačne."
„Myslíte tým, aby som jedným slovom povedal, či sa mi v závode páči alebo nie?"
„Samozrejme, to by bolo najlepšie."
„No, keď mám pravdu povedať, tak: Nie!!!"
V miestnosti sa na pár sekúnd zastavil čas. Všetko stíchlo. Šéf odborov prestal ťukať do klavíra a šéf údržby ukončil spev. Hlavná ekonómka, ktorá si dolievala gin tonikom, preliala pohár a sekretárka vypleštila na mňa oči ako na samovraha. Šéf partaje, ktorý ma tam priviedol - s dobrým úmyslom, ako prekvapí spoločnosť - nasilu prehltol sústo, potom si prstami uhladil fúzy a ukazovákom mi nenápadne na perách naznačil, že psst!
Najvyšší šéf chvíľu počkal, či náhodou nezmením svoje stanovisko a potom vyriekol rozsudok: „Od zajtra si môžete hľadať nové zamestnanie!"
Takže takto dramaticko-komicky som ukončil svoju inžiniersko-technickú kariéru vo výrobnej sfére a odštartoval som mnohoročné putovanie po rôznych povolaniach - manuálnych aj úradníckych - a aj preto mám dnes o čom písať.
