Do takéhoto zamĺknutého autobusu som nastúpil jedného letného popoludnia s kolegom, na ktorého som počkal pred bránami polygrafického závodu, kde pracoval, a ktorému sa krátko predtým skončila ranná šichta. Viezli sme sa do centra mesta, mali sme šťastie, že sa nám ušlo miesto na sedenie, lebo niektorí cestujúci sa mlčky držali tyče nad sebou a oddychovali po celodennej práci postojačky.
Na ďalšej zastávke pristúpili do autobusu, okrem ďalších zmorených tvári, aj dve mladé dievčatá, odhadol som ich vek na šestnásť - sedemnásť rokov, z ktorých čerstvá mladosť a bezstarostná prostoduchosť priam sálala.
Postavili sa do uličky vedľa mňa a jedna z nich si zrejme v zápale predchádzajúcej debaty neuvedomila, že v autobuse nie je taká rušná atmosféra ako vonku na autobusovom nástupišti, lebo hlasno pokračovala v popisovaní svojich nedávnych zážitkov, a tak odhaľovala svoje vnútro nielen svojej priateľke, ale aj prítomným spolucestujúcim. Veľká časť z nich vyrušená z uvažovania a snenia sa myšlienkami vrátila späť do prítomnosti a nechtiac sa započúvali do monológu čulej devy, ktorej tenký dievčenský hlas prerezával ospalé ticho ako v divadle:
„No a potom sme hrali karty - tri hore. Ja som si objednala ešte jednu vodku s džúsom, Lucka pohár vína a Lenka, jedna kamoška z inťáku, kolu. O šiestej prišiel do reštiky Karol a priviedol zo sebou Mariána. Vieš ktorého? Toho debila zo štvrtej be, čo tak šalie za Petrou. Karol si sadol k Lucke a Lenke a Marián ku mne. No a tak sme hrali karty piati. Ja som si zapálila cigu a ten debil Marián sa začal frajerčiť. Začal mi lichotiť, že mám pekné vlasy, či by som mu nedala potiahnuť šluka, a aby som mu dala svoje číslo. Debil! Akurát jemu by som dala moje číslo na mobil. Však ja mám svojho Peťa, nie? No a Peťo sa ma na druhý deň pýtal, kde som bola celý večer. Vieš, Peťo je dakedy riadne žiarlivý..."
Asi päťdesiatročný útly chlapík s briadkou, ktorý sedel na druhej strane uličky, pravdepodobne mal mimoriadne ťažký deň v robote, lebo už nevydržal počúvať jej hlasité výlevy, zdvihol sa prudko zo sedadla, poklepal mladú študentku po pleci, a keď sa k nemu prekvapene otočila, uvoľnil teraz on svoju ťarchu emócií dôrazným tónom:
„Počúvaj ma dobre! Na najbližšej zastávke vystúpiš!!! Ak okamžite neprestaneš tu predvádzať svoju obmedzenosť, pôjdem za vodičom a poviem mu, aby ťa vylúčil z dopravy! Kto ma, preboha, počúvať tie tvoje kraviny! Nikto v autobuse nie je zvedavý na tvoje ciťáky! Jasné?"
Nechám na čitateľovi, nech posúdi, či také rázne prerušenie reči cudzou osobou bolo vo verejnom dopravnom prostriedku adekvátne, ale mladé sebavedomie pôvabnú študentku rýchlo opustilo, lebo zvyšok cesty, kým sme všetci účastníci tohto príbehu nevystúpili na konečnej zástavke, už neprehovorila ani slovo.
