Prvou nečakanou správou, ktorá sa mihla predo mnou, bol odklad letu o dve hodiny. Vraj kvôli hmle. Škoda, už pred deviatou som mohol pristáť na newyorkskom JFK. „Ale veď to prežijem,“ pomyslel som si.
Zaspal som. Zobudil ma až prílišný ruch v lietadle. Šepot cestujúcich silnel.
„Aká tragédia, aká tragédia!“ – počul som odvšadiaľ. To ma prinútilo zapnúť si obrazovku integrovanú v sedadle. Nejaký mrakodrap horí, no a... „Aha, je to jedna z takzvaných Dvojičiek.“ – dozvedám sa vzápätí od rozčúleného chlapíka. Vraj lietadlo... niekto zase nechápe, ako sa pilot mohol práve tam trafiť. Červeným mi preblikáva pred zrakom moje obľúbené „Breaking News“ a ja pozorujem ľudí, nič nenasvedšuje tomu, čo má prísť...
Druhý náraz. Už aj ten najväčší voľnomyšliekár šípi, že niečo nie je s kostolným poriadkom. A vtom „buch“! Lietadlo zhíkne ako jeden muž. „Už ich nebudú volať Dvojičky!!!“ Nechcem ani hovoriť pri druhej...
Medzičasom sa dozvedáme, že ide o teroristický útok. No, čo sa človeka netýka, to až tak nebolí. Aj keď človek súcití. Vzápätí prekvapujúca správa – nemôžeme pristáť v New Yorku. Náhradný plán – Philadelphia. „Ako dobre!“ – poviem si, je to necelých 40 kilometrov od mestečka, kde býva môj kamoš.
Ďalšie lietadlo padne... Pittsburg. A zdrvujúca správa – letíme do Buffala!
Horúčkovito rozmýľam, čo sa stalo a hlavne čo na čaká. Modlím sa. Pristávame. Na letisku sa usmievajú ochotné informátorky, usmerňujúce prúdiace davy turistov. Zastavím sa pri jednej z nich s naliehavou otázkou ako sa dostanem do Atlantic City.
Odpoveď mi vyrazí dych: „Požičajte si auto a potom je to len nejakých 700 míľ.“ Ako mi môže toto povedať do očí?! A ešte s úsmevom. Mne, slovenskému študákovi, ktorý si takmer všetky tvrdo zarobené prachy poslal domov....
Sadám si na obrubník, sledujúc ako mladý černoch požičiava mobil všetkým, čo si chcú súrne zavolať. Prvý prejav solidarity.
Ani sa nestihnem poriadne obzrieť a osloví ma mladík s prepitým výzorom. Vlasy – špinavý blond – spustené po plecia. Pýta sa ma odkiaľ som.
„Bratislava“ – vyhŕkne zo mňa nevdojak, s pocitom, v akej diere to žijem.
„Oh yeah, I live in Prague!“ – kontruje.
Ja na neho len civím. Všetko sa vysvetlí, keď mi ponúkne pomoc. Chystá sa do NY!
Život predsa nie je náhoda! Beriem si svoje saky-paky sa nasledujem ho. Zbalili sme ešte jedného chlapíka. Výzorom tiež žiadny zázrak. V požičovni sa pýtajú, či len po meste. Sprisahanecky na seba žmurkneme: „Yes, just in Buffalo, no problem.“
Smejem sa v duchu. Za deväť hodín sme na predmestí „veľkého jablka“. Druhý čudný chlapík sa dekuje. Ale kam sa podejem ja?!
Vtom dostávam návrh od môjho „šoféra“, či nechcem prespať u známych. Známi ako známi, poviem si, v mysli si vybavujúc hororové scenáre.
Akási tmavá budova. Stále stúpame. Až v podkroví sa ozýva zvonček a ktosi otvorí. Ja previnilo vstupujem s pocitom najväčšej otravy na svete. Vnútri je šero. Po čase rozoznávam dve osoby – muža a ženu okolo päťdesiatky. Privítajú ma celkom srdečne, ale ja nemám dobrý pocit. Je jedenásť večer a vonkoncom nemám chuť ísť von. Zostanem. Oni niekam odchádzajú. Vraj si môžem ľahnúť. Najväčšia dilema na svete je tu – „zobudím sa ráno v nebi?!“
No, nebolo na výber. Človek sa niekedy v živote musí hodiť do čiernej diery, veriac, že naspodu sú záchranné ruky... alebo aspoň perinaJ.
V nasledujúce dni sa dozvedám, že ide Tracy a Harryho, starších, bezdetných manželov. Môj záchranca sa volá John. Manažér rockovej skupiny. Prežijem s nimi tri super dni (dokonca s pokusom darovať krv – trochu som sa bál HIV – Amerika nie je Slovensko...) a odchádzam do Atlantic City.
... autobusom, v ktorom sedí 40 dôchodcov a ja. Vezie nás do kasína. Je mi ich trochu ľúto, že sa takto idú zbaviť svojich úspor. Poradili mi, že tento je dotovaný a mne vrátia cestovné. Tak sa stalo... len sa čudovali, prečo nechcem radšej žetóny...
Ďalším busom som sa dostal ku kamošovi. Spolu asi 850 míľ za 6 USD, ktoré som dal na ulici, kde býva. Pýtam sa na smer a dostávam protiotázku, že odkiaľ som. „Slovakia“, odpovedám. Nato sa ozve už kamarátskym tónom: „Jooo, tak to múžem mluvit česky!“.
A ja viem, že už som doma, aj keď stále ďaleko od domova.
Na záver:
...asi pol roka nato mi volal John s pozvánkou na ich viedenský koncert. Aj v Amerike žije dobrých ľudí neúrekom...
