Marek Piváček
Kompromisy
Ako väčšina národa, dal som si novoročné predsavzatie schudnúť. Zopár kíl by stačilo. Dávam si ambiciózny plán ako upraviť jedálniček. Začnem hneď zajtra. Deň prvý – treba ešte dojesť vianočné pečivo.
https://www.facebook.com/pivacekblogRád píšem a rád stretávam inšpiratívnych ľudí, preto som okrem článkov začal robiť rozhovory, ktoré publikujem na mojom blogu. Mojím detským snom je vydať knihu. Zoznam autorových rubrík: Business Stories, Moji veľkí priatelia, Rozhovory, Spoločnosť a tak, Spolok sv. Vincenta de Paul -, Zamyslenia, Recenzie, Reality & stavby, Deti, mládež, tábory, Stalo sa..., Ľudia, kamaráti, Fotografie, Slovensko moje, Veď už ma nekop:-), Depresia, Súkromné, Nezaradené
Ako väčšina národa, dal som si novoročné predsavzatie schudnúť. Zopár kíl by stačilo. Dávam si ambiciózny plán ako upraviť jedálniček. Začnem hneď zajtra. Deň prvý – treba ešte dojesť vianočné pečivo.
Viete, čo vám vyhodí Google, keď zadáte slovo „Christmas“? Že nie? Tak to skúste a dostanete milión rôznych obrázkov Santa Clausa.
V poslednom čase sa toho na mňa valí dosť. Dnešná doba je o výkonoch, kariére, úspechoch. Nič iné sa ani nepripúšťa. Ak teda nechcete byť „lúzer“, posledný v rade.
V živote človeka nie je veľa tak stresujúcich chvíľ ako tých pár týždňov pred Vianocami. Darčeky, práca, pozdravy, upratovanie, pečenie, prípravy... jedným slovom stres.
Nedávno som čítal zopár článkov o tom, ako sa dnešná generácia bojí mať deti, odkladá ich po tridsiatke, keď sa už niektorí odhodlajú. Tento týždeň to bude šesť rokov, čo do môjho života prišlo dieťa.
Som štyri dni po stomatochirurgickej operácii (4 osmičky a jedna cysta). Ležím, sedím, chladím si opuchy ľadom, snažím sa nemyslieť na to, že ma bolí polovica hlavy.
Pokojne sa usaďte, dajte si kávu a zapnite si pokojnú hudbu, akú ja počúvam, keď píšem tieto riadky. Áno, aj vy, ktorí si hovoríte liberáli a podľa vašich slov nič vám nie je sväté. Aj vy, ktorí sa cítíte zranení pre správanie nás kresťanov. Pre hriechy nás všetkých.
Pred vyše rokom som nechtiac rozpútal debatu mojím článkom s trochu provokatívnym názvom Prečo som ešte stále verný svojej žene? Naozaj som nečakal 370-tisíc prečítaní. Malo to byť vyznanie mojej žienke k výročiu našej svadby, za ktoré ma veľmi nepochválila. A máme za sebou siedmy rok. Vraj kritický. Tak by som chcel bilancovať, čo som sa od nej naučil za 7 rokov. Rád by som to zhrnul mojou obľúbenou hláškou: „Kým som sa neoženil, myslel som si, že som bez hriechu“, ale to by bolo až priveľmi „easy“.
Dnes sme sa vydali s našou Anetkou na kontrolu na detskú neurológiu na Kramároch v Bratislave. Trochu som mal obavy ako to zvládneme – predsa, bola tam pred niekoľkými dňami s febrilnými kŕčmi a vysokými horúčkami. Nakoniec sa z toho vykľula celkom milá návšteva, aj keď to slovo často nejde s nemocnicami dohromady.
Dnes mám 34. Vlastný sviatok nikdy veľmi neriešim, vždy som to bral ako samozrejmosť, že som o rok starší. V poslednej dobe však stále viac uvažujem nad smrťou a nad večnosťou. Možno aj pre to, že viacero ľudí, ktorých som poznal, tu už nie je. A tí, ktorí zostali, starnú, už nie sú plní sily ako kedysi. Ľudia, ktorí ma viedli za ruku, budú možno onedlho potrebovať moju pomoc.
Pred dvoma rokmi som sa dal na behanie. Neveril som, že zabehnem viac ako tri kilometre, na polmaratóncov a maratóncov som pozeral ako na ľudí z Marsu, ktorí dobrovoľne podstupujú bolesť, mučia svoje telo a robia aktivitu, ktorú rozumný človek nerobí, keď nemusí. Behanie. Netrvalo dlho a pochopil som. Pravidelne behávam 9 až 13 kilometrov a neviem si predstaviť život bez tejto „sebatýrajúcej" kratochvíle. Behanie neprináša len bolesť a pot, ale aj pocit šťastia. Nechcem nikoho pohoršiť, behanie je však istý spôsob orgazmu, príjemného pocitu, ktorý si dostaví na konci, ak si ho tvrdo odmakáte. Ale nielen preto behávam.
V práci mi zase nevyšlo povýšenie. Myslel som si, že je to po toľkom tľapkaní po pleci v suchu. Nebolo. Môj 6 ročný Citroen začína štrajkovať a k tomu ešte kamarát zdieľal na Facebooku jeho nové Audi. A aby toho nebolo málo, roky pribúdajú a ja už nemám 25 ročnú manželku, ktorá ma každý deň obdivuje. Kaderníčka mi nedávno povedala, že mám prvé šediny, nenašetril som prvý milión a nevolajú ma pán riaditeľ. Cítim sa strhaný, unavený, chýba mi radosť. Často sa pýtam, či je môj život šťastný.
Dnes sa nám kresťanom začína pôst. Mnohí si predstavia pod tým nejaké čudné praktiky, možno stredoveké bičovanie alebo v lepšom prípade pár týždňov bez poriadneho jedla. Omyl. Pôst má byť radostným obdobím. A on naozaj prináša mnohé úžasné veci, ktoré sú často lepšie ako rozkoše tohto sveta.
Dal som si záväzok, že sa nestanem ďalším z blogerov, ktorí napíšu niečo na tému rodiny a čo ju ohrozuje, rozbíja, zabíja a podobne. Že nebudem používať silné slová a dávať zaručené rady. Tak trochu som sa cítil ako vo futbale, kde máme 5 miliónov trénerov, kde je po bitke každý generálom. Toto je však o niečom inom - takmer každý máme svoju rodinu, či už je to radostná alebo bolestná skúsenosť. Čo ju teda ničí a rozbíja?
Stál som vzadu ako mýtnik. Všetko sa mi rozplývalo vo svetle stoviek sviečok. Predomnou sa vynímal mohutný kríž. Keby nebola tma, uvidel by som toho, ktorý na ňom visel. Bolo ráno pred šiestou a v starobylom kostole sa tlačilo so mnou mnoho ľudí. Tých, ktorí sa prišli stretnúť s Bohom. S Bohom, ktorý prichádza, lebo sa túži stretnúť s ľuďmi.
Mal som dvadsaťtri, čerstvý titul v ruke a prvý flek vo veľkej firme. Býval som u rodičov, nezarábal veľa a vždy ma vedelo prekvapiť prečo moji starší kolegovia tak túžobne čakali na SMS-ku z banky. Prišla výplata! Mne to bolo jedno - aj tak som tie peniaze nepotreboval. Veď pre koho... Prešlo pár rokov a sranda začala... Oženil som sa.
Mám rád Lampu. V spleti bulvárnych relácií a brakových seriálov je to na Slovensku pre mňa tak trochu televízny fenomén. Relácia, ktorá sa snaží hľadať odpovede na rôzne otázky života. Niečo viac ako bezduchý televízny konzum. Naposledy som si pozrel kúsok Lampy o generácii tridsiatnikov. Dlhšie som nevydržal, bola to taká nemastná-neslaná debata. Nechcem kritizovať výber účastníkov (ktorý zrejme nebol ideálny), radšej Vám poviem ako to vidím ja. Hádam Vám to trochu zapadne do Vašej mozaiky.
Prvýkrát som sa so smrťou stretol na základnej škole. V piatej triede sme pochovávali spolužiaka Roba. Na cintoríne sme sa zoskupili do radu a začali sme jeho mame kondolovať. Nervózne som sa posúval vpred, ani za ten svet som nevedel v mysli zosmoliť, čo poviem, keď príde na mňa. Neprišlo. Tesne predomnou sa zrútila. Vedel som, že to bol hlúpy nápad - posielať nás jedenásťročné deti kondolovať matke, ktorá práve pochovala svojho syna v tom istom veku. Robo sa narodil v ten istý deň ako ja...
Vyrazil som autom z modernej sklenej budovy našej firmy. Zamieril som si to do Ružinova. Presne medzi tie poctivé tehlové domy z polovice minulého storočia, ktoré od detstva milujem. Asi vďaka starým rodičom, ktorí v takom dome prežili takmer 50 rokov. Na moje prekvapenie som nemal problém s parkovaním. Priamo pred vchodom som našiel voľné miesto. Zrejme tu bývajú najmä postarší ľudia, ktorým je už auto nanič - pomyslel som si.
Vlastne budem tomu celkom rád. Ísť proti prúdu totiž niečo stojí. V tomto prípade ľudský život, nie jeden a nie stovky. Je v tom budúcnosť mojich detí... a predstavte si aj tých vašich. Nechcem vás strašiť a ani vám servírovať naučené poučky z nejakej propagačnej brožúrky. Chcem vám povedať, prečo mňa osobne táto otázka trápi. A prečo som ochotný „dostať po hube" za svoj názor.