Ako sa z lekára internistu stal majiteľ cestovej kancelárie?
Bol som jediným z rodiny, kto šiel na medicínu. Vždy som lekára vnímal ako človeka, ktorý lieči a zaujíma sa o mnohé veci. Zaujímala ma kultúra, ktorá automaticky súvisí aj s cestovaním. Revolúcia ma zastihla v pitevni na patológii. Hneď po nej som začal cestovať, kde sa len dalo. Zistili sme, že nikto nebol v tom čase ochotný nám prenajať autobus do Maroka, aby nám ho neukradli. Preto sme to začali robiť my sami.
((1))
Boli ste pri prvých troch transplantáciách srdca na Slovensku. Nelákala vás lekárska prax v zahraničí?
V čase, keď som ja nastúpil do praxe, nikto z lekárov neodchádzal do zahraničia ešte nás nepovažovali za seberovných. Nostrifikačné skúšky trvali roky. Vtedy som sa rozhodoval, či pokračovať v zahraničí, lebo na Slovensku som nevidel perspektívu. Na druhej strane som rozmýšlal ako obohatiť Slovensko o niečo iné. Som rád, že som ostal. Slovensko vnímam ako veľmi perspektívnu krajinu a som rád, že ho rozvíjame aj my.
Aké boli začiatky podnikania?
Ja som to robil paralelne s medicínou. Slúžil som na Kramároch. Pritom sa pokazil náš autobus v Bulharsku a ja som naozaj nevedel, čo mám robiť. Neboli mobily, internet nefungoval. Bolo to dosť živelné. Avšak tie cesty boli úžasné, pretože sme išli totálne do neznáma. Napríklad z Izraela cez Sýriu. Všetci nám hovorili, že to nie je možné, no my sme boli tak hlúpi, že sme to skúsili. Prví sme prešli od Tichého oceánu k Atlantickému naprieč Južnou Amerikou. Víza do Brazílie nám dali asi pri piatej návšteve. Organizačne to bolo veľmi náročné. Nebyť mladý a nadšený, asi sa do toho nepustím.
Nemali ste žiadne skúsenosti. Bola to výhoda, že ste neboli zaťažení socialistickým cestovným ruchom?
Bola. Cestovky sa združovali spolu. My sme išli iným smerom, vlastnou cestou. Bolo to o nadšení, ktoré sa snažím udržať doteraz. Samozrejme trh nás posunul k lepšiemu.
BUBO pôsobí ako rodinná firma. Je to udržateľné pri tak veľkej klientele?
Hovorí sa, že rodinná firma je to najhoršie, čo môže byť. Zaleží na tom, z akej ste rodiny. My s bratom máme veľmi korektné vzťahy, obaja tvrdo pracujeme. Mám okolo seba veľa šikovných a morálnych ľudí, ktorí ťahajú firmu dopredu.
Čo musí mať sprievodca, aby mohol pre vás pracovať?
Ročne sa nám hlási asi 300 ľudí za sprievodcov. Z tohto počtu zostane 6, ktorých zaúčame. Naši sprievodcovia rozprávajú čínsky, arabsky, nórsky, indonézsky... Niektorí dlhé roky žili v daných krajinách. Na druhej strane špecialisti sa vždy neosvedčili. Niekto je napríklad sinológ, ale nevie riešiť banálne veci ako pokazený splachovač v hoteli. Treba vedieť byť aj ľudský, dobre zmanažovať čas. Sprievodca je obrovská pridaná hodnota. Musí byť vidieť rozdiel. Asi tak ako keď si niekto uvarí doma praženicu a na druhej strane ide do luxusnej reštaurácie v Paríži.
V tejto súvislosti ma až udivuje spätosť s klientami – píšu zážitky z ciest na vašu stránku, máte pravidelné premietania.
Snažíme sa byť klubom. Nikdy nebolo našou ambíciou byť cestovkou pre každého. Chceme pracovať pre vzdelaných ľudí, ktorých si vážime. Nielen priviesť človeka na Kubu na Varadoro k moru, ale ukázať mu aj fabriku na cigary, výrobňu rumu a naučiť ho tancovať salsu. Človek, ktorý sa zaujíma o takéto veci je pre mňa partnerom. Nerobím to len kvôli biznisu, ale snažím sa do všetkého vložiť srdce.
Sú práve tieto poznávacie zájazdy kľúčom vášho úspechu?
Poznávacie zájazdy robíme na 6 kontinentov. Naším mottom je intenzívny život. Chceme, aby ľudia vyskúšali zaujímavé veci. Napríklad v Japonsku ich berieme na zápasy sumo alebo na ochutnanie smrteľne jedovatej ryby. Dáme si tradičné jedlo kaiseki, cestujeme najrýchlejším japonským vlakom, zastavíme sa pod horou Fudži. Snažíme sa ukázať krajinu do hĺbky cez intenzívne zážitky.
((2))
Ako vznikajú kontakty v zahraničí? Je to asi zložitejšie.
Podľa toho kde. Máme napríklad problém s Kubou a Japonskom. S každým jednáme inak. Je to diametrálne odlišné robiť obchod s Japoncom a Indom. Niekedy musíme vymeniť kontakt, ktorý napríklad klame alebo zatajuje veci len, aby si viac zarobil. Všetkým nám musí ísť o to isté – aby mal klient intenzívny zážitok a bol spokojný.
Existujú krajiny s veľkou korupciou ako Severná Kórea, Čína. Stretli ste sa s problémami tohto typu?
Človek, aj keď cestuje sám ako backpacker, vidí koľko je vo svete problémov. Stretávame Slovákov, ktorí zmeškajú lietadlo a dovolenka ich vyjde poriadne draho. Potom jednosmerná letenka z Pekingu nestojí 25 tisíc ale 70 tisíc.
Korupcia je v niektorých krajinách ako Severná Kórea alebo Kuba zjavná. Ale ak sa naučíte s ľuďmi jednať, ste pre nich partner. Každá krajina je iná a to je to fascinujúce.
Čo sa týka miestnych ľudí – neprijímajú turistov ako votrelcov, ktorí sa na nich prídu pozrieť vrátia do svojho „lepšieho“ sveta?
Snažíme sa, čo najviac integrovať medzi ľudí. Napríklad v Tibete nemáme čínsku cestovku a čínsky hotel ale tibetskú cestovku a tradičný hotel. Často týmto chudobnejším oblastiam pomáhame. Oni nás potom berú inak. Napríklad, keď tsunami zasiahlo Thajsko, boli sme prvá cestovná kancelária, ktorá tam vyslala zájazd. Boli sme v miestnej televízii, kde tento krok všetci chválili. Oni sa nevzdali, ale nemali turistov. Keď jete u niekoho v jeho reštaurácii, pomôže mu to viac ako charita.
Je to teda istým spôsobom vrátenie požičaného danej krajine?
Aj vytváranie si vzťahov. Keď niekam prídeme, chceme, aby sa náš klient cítil ako vzácny hosť. Slováci sú dobrí v tom, že si starostlivo vyberajú zájazdy a na mieste sa vedia „rozšúpnúť“. Potom nás všade majú radi.
Hovoríte o adresnej pomoci. Aký máte názor na Potravinový program OSN? Prebieha polemika o jeho škodlivosti pre miestnych farmárov a podobne.
Je to pomoc chudobných ľudí z Európy bohatým v Afrike. Všetci vieme, že takáto pomoc sa dostane do politicky-mafiánskych kruhov. Nie ku konkrétnym ľuďom.
My sme vždy nosili veci priamo do postihnutých oblastí – napríklad na sever Indonézie do zaplavenej oblasti. V Kašmíre sme doniesli veci do vojnou postihnutej oblasti. Na Kubu sme priviezli 100 kg kníh o Slovensku pre centrálnu knižnicu. Za socializmu u nás žilo veľa Kubáncov a teraz poloslovenské deti pobiehajú po Ostrove Slobody.
Domáci to vidia a vážia si nás. Potom nám dovolia vstúpiť napríklad na pole cukrovej trstiny alebo tabakovú plantáž, kde je zákaz vstupu pre ostatných.
((3))
Ako to vnímajú miestni ľudia? Niekedy je problém dať človeku peniaze.
Je s tým problém. Miestni chcú, aby sme to robili cez ich organizácie, ktoré sa nám nepáčia. Snažíme sa osloviť organizácie z vyšších kruhov, ktorým to nestojí za to, predať to na čiernom trhu. Človek sa však musí na niekoho spoľahnúť.
Pred pár rokmi ste sa vyjadrili, že chcete zmeniť imidž BUBO ako lacnej cestovky smerom k vyššiemu luxusu. Podarila sa to?
Zdá sa mi, že máme s tým problém aj dnes. Niektoré veci v biznise by som spravil inak, keby som teraz začínal. Avšak momentálne sme asi najdrahšou cestovnou kanceláriou na Slovensku. 90 percent našich zájazdov stojí s letenkou nad 60 tisíc Sk. Trh dal odpoveď na našu zmenu. Snažíme sa mať najkrajší katalóg, aby klient videl, že si ho vážime. Taktiež priestory, ktoré by nemali vyzerať ako v klasickej cestovke. V tomto smere plánujeme ešte veľké zmeny.
Zapísali ste sa do histórie ako prvá CK s vlastnou internetovou stránkou.
Aj tú chceme zlepšiť. Momentálne 80-90 percent klientov sa hlási cez internet. Preto nemáme pobočky. Niektoré cestovky predávajú naše zájazdy. Chceme mať však jeden kvalitný base camp.
Aké percento flashpackerov je na Slovensku?
Máme rôzne kategórie zájazdov. Začali sme úplne bláznivo Sýriou, Libanonom, Barmou, Kašmírom. Neskôr sme začali s klasikou ako je Mexiko, Thajsko, USA, Kanada. Snažíme sa o určitú úroveň. V expedičných zájazdoch je niekedy nižšia, pretože jednoducho neexistuje iný hotel v danej oblasti. Ale o tom je dobrodružstvo. Chceme pokračovať v ešte drsnejších veciach ako Etiópia, Sudán.
Je práve toto to, čo priťahuje veľmi bohatých ľudí?
Určite. Mňa osobne to tiež priťahuje. Proste vyjsť zo svojho luxusu a vyresetovať sa. Je dobré, keď to človek strieda. Na Kube sme spali u miestnych v casa particulares, kde bol problém s udržaním úrovne. Domáci ma uložil do postele. Pýtal som sa, kde bude spať. On na to, že má fantastickú posteľ z gumy z Ameriky. Nakoniec som zistil, že to bola nafukovačka. Bolo mi to nepríjemné spať v jeho posteli. Často je dobré zažiť tú srandu, ale len na chvíľu. Na druhej strane sú expedičné zájazdy napríklad do Himalájov, kde spíte u domorodcov. Alebo v Barme v budhistickom kláštore. To je zážitok.
A čo Black Pearl?
Je to projekt cestovnej kancelárie, ktorá je niečo ako Maserati. Ide o najväčší luxus. My robíme strednú triedu hotelov. Ďalšími sú zájazdy na kľúč pre firmy, kde máme päťhviezdičkové hotely. Dokonca aj šesť alebo sedem. Black Pearl je náš prémiový produkt pre užšiu vrstvu ľudí, ktorí tu sú.
Pre vás osobne najbláznivejšia dovolenka? Tie začiatky?
Možno. Páčil sa mi aj prechod Kalahari, kde sme mali tri džípy so všetkým benzínom, vodou a batožinou na streche. Boli sme prví zo strednej Európy. Pekným bol aj prechod Čína-Tibet-Nepál-India. Cestou spod Mt. Everestu do Káthmandu sme museli 11-krát meniť dopravný prostriedok kvôli záplavám.
((5))
Kedysi ste spomínali, že vás ešte čaká Arktída a Stredná Afrika. Už ste tam boli?
Nie. Stredná Afrika je dosť nebezpečná.
V akom zmysle?
Aj čo sa týka chorôb, ale tiež tam ide o život. Ja nerobím veci, ktoré sú veľmi nebezpečné.
Krajiny ako Rwanda a Sudán?
Rwanda je už ok. Každoročne tam chodíme, ale je to luxusný produkt. Stojí okolo 180 tisíc Sk. V Sudáne len severná časť. Chodíme do Jemenu, Tadžikistanu, ale to je zopár ľudí za rok.
Je veľa bielych miest na mape? Čo komercializácia?
Tomu sa nevyhneme. Všade je Coca Cola a Mc Donald’s. Stále sú však veľmi zaujímavé miesta. A dobrý sprievodca vám vie odkryť pozlátko a ukázať to pôvodné. Napríklad v Japonských domácnostiach majú jednu izbu tradičnú, kde sú tatami a čajový stánok. V Indii je úžasné mať priateľov z rôznych kást a zoznámiť s nimi klientov.
Čo hovoríte na potenciál Slovenska?
Turistický ruch u nás upadá. Je to obraz Slovenska. Hovoríme o sebe ako o pohostinnom národe, ale to nie je pravda. Nevieme tvrdo pracovať, mať víziu. Keď niekto cestuje ako ja, vidí, ako tvrdo pracujú ľudia v Thajsku, vo Vietname, aby dostali klienta. Aby sa znova vrátil. Potom prídu na to miesto investori. My nemáme pamiatky, ale máme úžasnú prírodu. Ako Nový Zéland, kde nie je nič, len cestovný ruch. Slovensko má šancu, ale potrebuje spokojných klientov.
Takže je to chyba tunajších ľudí?
Áno. Napríklad v Singapure nič nie je. Ale majú najlepšie letisko na svete, nočné preteky F1 a najmä vynikajúce služby. Slovensko má niečo, čím sa vieme odlíšiť. Musí však vymrieť generácia, ktorá si sprivatizovala a nakradla. A prísť niekto, kto tvrdo drie.
Na Slovensku existuje niekoľko desiatok cestoviek. Nie je to veľa na tak malý trh?
Konkurencia je veľmi tvrdá, ale tak to má byť. Dobrá konkurencia vytvorí to najlepšie. Už aj Slováci vedia, čo je to kvalita. Ak niekto postaví svoj produkt na klamstve, do pár rokov skrachuje.
Kedysi boli problémy s vízami. Máte nadštandarné vzťahy s ambasádami?
Áno. Napríklad 17. júna robíme s indonézskou ambasádou na Malej scéne program s divadlom z Jakarty.
Už sa uplatnili ako lekár na zájazde?
Veľakrát som ošetroval. Zažil som veci ako uštipnutie jedovatou muchou, obličkový záchvat v thajskom pralese, zlomenina kľúčnej kosti na Cookových ostrovoch.
Viete si predstaviť vrátiť sa do zdravotníctva?
Zatiaľ som potrebný vo firme. Mám tu však veľmi šikovných ľudí. Možno si nájdem čas aj na zdravotníctvo.
Ako si spomínate na smrť sprievodcu Jindřicha Martiša v Himalájoch?
Jindro bol podľa mňa najlepším horolezcom v tom čase. Mal ísť vlastne Juraj Kardhordó, ktorý však zostal na Manaslu. Jindro bol skúsený chlap, ale zostal tam. Chcel byť pochovaný v Himalájoch. Dali sme vyrobiť v Dehlí veľkú tabuľu a zniesli sme ho tam.
Kde by ste si chceli predstaviť BUBO za 20 rokov?
Keď nám niečo nevyjde, strašne sa ma to osobne dotýka. V momente robíme nápravu. Aj o 20 rokov by som chcel byť na BUBO hrdý.
Fotografie: archív Ľuboša Fellnera a autor
Všetky moje rozhovory nájdete tu. Svoje tipy na ďalšie rozhovory môžete posielať mailom na marecekpi@yahoo.com.
(C) Marek Piváček
