Let prebehne priam ukážkovo a ani 6 hodinový časový posun mi nerobí problém. Pristávame v jednej z metropol juhovýhodnej Číny – v meste Xiamen, ktoré má 2,5 milióna obyvateľov. Podľa internetu. A podľa mojej čínskej kolegyne je to Tier 2 city, inými slovami, má to ďaleko od čínskych veľkomiest ako Peking alebo Šanghaj. Som prvýkrát v Ázii. Som zvedavý, čo ma čaká.
A vskutku, kuriózne prekvapenia na seba nedajú dlho čakať. Prvým je veľké dusno, teda lepšie povedané teplo spojené s vlhkosťou nakoľko sme na pobreží Pacifiku. To by ešte nebolo také nezvyčajné.
Prvým ozajstným prekvapením je žena v uniforme salutujúca nám prichádzajúcim a podchvíľou ukazujúca smer. Inam sa vlastne ani nedá ísť. Prechádzam pasovou kontrolou, kde si ma skúmavo premerajú. Odovzdávam papier pri prílete a idem sa vydať hľadať svoju batožinu. Ľudí pri páse je požehnane. Okrem nás má slúžiť aj cestujúcim ďalších dvoch zámorských letov. Predstavte si nejakých 800 ľudí.
Okolo nás pobehuje malý Číňan v modrej uniforme s ešte menším psom. Hľadá drogy alebo tak. Chlapík púšťa a chytá vodítko, pes si to namieri priamo ku mne. Našťastie nič. Batožina stále nechodí a ja začínam byť trochu nervózny. Našťastie čakajúcich je stále dosť a ja ja dočkám po asi 45 minútach.
Som jediným Európanom široko-ďaleko. Asi preto som musel vybaliť celý veľký kufor. Chlapík sa s prekvapením pýta: „Two shoes?“ Nechápem, čo sa diví, že mám dvojo topánok so sebou. Tu to asi nie je bežné. Prezrie si každú jednu vec v mojom kufri a všetko zakončí s úsmevom: „Thank you“.
Ako som čakal na batožinu, zaujal ma chlapík, ktorý zbieral pasy od ľudí. Žeby ich dostali len na túto príležitosť? Neviem, prišlo mi to divné. Avšak niektorí Číňania v mojom lete prišli do Amsterdamu z Benátok ako to hovorí ich letenka. Chvíľu sa zamyslím, aké to pre nich musí byť prechádzať sa po Piazza San Marco alebo voziť sa gondolou. Je to pre nich tak exotický svet ako pre nás ich domov? Svet je zaujímavý vo svojej odlišnosti.
Pred letiskom ma už čakala hosteska s mojím menom, čo mi dosť uľahčilo život. Anglicky tu nehovorí nikto. Dosť ma vydesilo, že ani pani na recepcii pre VIP hostí v hoteli Sheraton. To ma dostalo. Nakoniec sme sa nejako dohodli a ja som sa po nejakých 25 hodinách konečne dostal do svojej izby.
PS – mala nejaké reči okolo mojej kreditky, tie zahraničné tu väčšinou neberú. Už sa teším ako budem pri odchode platiť. Hádam to nebude také zlé, veď sme v hoteli. A ak aj áno, pár poschodí podomnou má izbu kolega z Malajzie, ktorý hovorí po čínsky. Tak sa necháme prekvapiť.
