Pán Hevier, je známe, že spisovateľ je majstrom slova. Viete si na úvod spomenúť na nejaký vtip o písaní alebo o knihách?
Ja viem vždy len jeden vtip. Keď sa mi do uší dostane iný, ten prvý zabudnem. Moja kapacita na vtipy je veľmi chabá. A vonkoncom neviem vtipy o spisovateľoch. Skôr by som vedel nejaké vtipné historky, ktoré súvisia s písaním. Pred pár minútami som sa stretol v kníhkupectve Artforum s Borisom Filanom. On si doberal mladú predavačku, hovoriac ako sa vie krásne pýriť. Ona mu povedala: „Keď mi dávate takého lichôtky, ja vám poviem, že vaše prvé texty pre Elán sa mi veľmi páčili.“ On sa tiež zapýril. Potom sme si všetci traja uvedomili, že mu povedala kompliment, ktorý bol zároveň kritikou. Vyznelo to, akoby sa jej všetky ostatné texty nepáčili.
Vo veľkej miere ste autorom kníh pre deti. Ako si spomínate na svoje detstvo? Vraj ste ho prežili v Prievidzi.
Moje detstvo bolo krásne. Strávil som ho v Prievidzi, v tom čase malom mestečku. Málo áut, veľa stromov, rieka. Domov sme chodili len prespať. Celý deň sme strávili na kúpalisku v Bojniciach alebo v okolitých lesoch. Myslím však, že každé detstvo vyzerá po rokoch krásne.
Vrátili ste sa na štúdiá do Bratislavy, kde ste študovali slovenčinu a estetiku. Bola to už vtedy láska k literatúre?
Asi v deviatej triede som zistil, že chcem byť spisovateľom. Najbližšie k tomu bola slovenčina a estetika. Venoval som sa aj iným umeniam – hral som v kapele, mal som rád film a divadlo, výtvarné umenie, tanec. Na školu ma zobrali, urobil som prijímačky najlepšie zo všetkých.
((1))
Spomínate rôzne druhy umenia, ktoré robíte. Vaše knihy sú veľmi nápadité. Ilustrujete ich vy sám?
Posledné roky ilustrujem všetko výlučne ja sám.
Je ľahšie písať pre deti alebo pre dospelých?
Ja som to mal vždy napolovicu. Približne rovnaký počet kníh som napísal pre deti aj pre dospelých. Posledné roky prevažuje dospelá časť. Možno je to aj tým, že naše deti vyrástli a vnukov ešte nemáme. Tiež si myslím, že ak sú moje knižky pre deti dobré, ešte vydržia pár rokov, možno ich stačí znova vydať. Momentálne mám skôr plány v písaní pre dospelých.
Čo sa týka detského čitateľa, asi najpálčivejšia otázka: „Prečo deti v dnešnej dobe veľa nečítajú?“ Povedzme v porovnaní s generáciou spred 20-30 rokov.
Na to mám veľmi presnú odpoveď – lebo nečítajú ani dospelí. Deti nevidia čítať svojich rodičov, učiteľov. Čítanie sa dostalo na úroveň nejakej podozrivej činnosti, ako keď niekto chodí fajčiť do pivnice. A možno ani my by sme toľko nečítali, keby sme mali iné možnosti ako internet, počítače, video.
Je to teda o inej ponuke, ktorej knihy nedokážu konkurovať?
Myslím si, že áno. Ale nie som vôbec nešťastný, že ľudia nečítajú. Čítanie je akási sprisahanecká činnosť. Nemala by to byť masovka ako televízia. Predsa len, kniha má pre mňa väčšiu hodnotu ako seriály a bulvárne plátky. A myslím si, že keď je niečo kvalitné, nie je to pre každého. Nie z pohľadu elitárstva, ale ani na dobrý film nechodí každý. Ani na dobrú hudbu, aj keď je to Bach, nechodia masy ako napríklad na muzikály. Tak to má byť.
Čo hovoríte v tejto „atmosfére nečítania“ na komerčné knihy typu Harry Potter, ktoré síce nemajú umeleckú hodnotu, ale pritiahnu mladého čitateľa?
Tento fenomén nepodceňujem a ani si nedovolím sa mu vysmievať. Prečítal som si Leonardovu šifru v češtine od Dana Browna. Je to zle napísaná kniha. Dokonca som si prečítal jeho životopis, aby som pochopil tento fenomén. Potvrdilo sa mi, že to nie je literatúra, ale priemysel. Dopredu racionálne vykalkulovaný a vypočítaný na efekt. Robiť v takomto priemysle sa mi zdá trochu smutné. Dokonca som začal čítať Harryho Pottera, ale ani pri dobrej vôli som nedokázal prečítať viac ako tri strany. Možno má svoj význam, ak pritiahne deti k čítaniu hodnotnejších knižiek. Ale zdá sa mi, že ide skôr o senzáciu a deti, ktoré prečítajú Harryho Pottera už nebudú hľadať ďalšie zdroje.
Keď hovoríme o hodnotnej literatúre, zaujal ma príbeh pána Bagalu, ktorý sa snažil vydávať knihy aj mladým slovenským autorom. Je to v dnešnej dobe vôbec možné?
Možem povedať otvorene, že nie všetko, čo vydal, boli skvosty. Vydal aj množstvo šedivej literatúry. Aj keď niečo napísal mladý slovenský autor, vydavateľ nemôže od nás žiadať, aby sme to nekriticky obdivovali. To som povedal aj Kalimu. Svoju situáciu si zapríčinil trochu aj sám. Ja som tiež vydal niektoré slabšie knižky, ktoré som nemusel. To, že je niekto slovenským autorom, ešte samo o sebe nie je hodnota. Najlepšie by bolo, keby to bol dobrý slovenský autor.
((2))
Založili ste vlastné vydavateľstvo. Čo vás k tomu viedlo?
V čase, keď ešte neboli počítače a tlačiarne, som si na stroji písal básničky. Pridával som k tomu ilustrácie a robil k tomu obálky. Takže pre mňa to bola fasinácia vytvoriť vlastnú knihu od prvotného nápadu, keď ešte nič nevidno, všetkop je iba chiméra. A zrazu to držíte v rukách, vynášate na vlastnom chrbte do skladu, vozíte do distribúcií. A potom to vidíte v rukách iných ľudí v kníhkupectvách. A zrazu nejaká kniha nie je: rozoberie sa. Povedal som si napríklad, že pre deti by mali písať tí najlepší ľudia, tak som išiel za pánom Satinským a povedal som mu: „Pán Satinský, ja neverím, že vy by ste nedokázali napísať knižku pre deti.“ Po malom okúňaní sa mi povedal: „Viete, ja tu mám kopu vecí, ktoré som napísal pre moje deti. Ale asi by som nevedel zostaviť knižku.“ Dal mi asi pol metra papierov a ja som z toho urobil knižku. Keď sme ju obaja držali v rukách, mali sme fantastický pocit, že z ničoho vzniklo niečo. To ma na tom fascinuje. Preto som založil vydavateľstvo, kde sme vydali vyše sto titulov. Boli to pekné roky a možno sa k nemu ešte vrátim.
Ako si spomínate na prácu v Mladých letách? Boli ste tam aj šéfredaktorom.
Po revolúcii ma urobili šéfredaktorom. Ale ešte doznieva tie umelé podmienky. Niektoré básnické zbierky mi vyšli v náklade 3000 kusov a za pár dní boli preč. Ľudia v nich čítali medzi riadkami ako dnes v novinách. To nebolo normálne. Aj s Teamom, keď sme predali iba 100 tisíc kusov, hovorili sme o neúspechu. Boli to nadsadené čísla. Dnes je to už normálne. Poézia sa nikde na svete nevydáva v tisícových nákladoch.
Čo sa týka mladých autorov, je vôbec nejaká šanca presadiť sa v svete komercie?
Ja si myslím, že je. Dnes ale nie je výhra, keď mladý autor vydá knihu. To je len začiatok. Vydaná kniha neznamená, že ju niekto kúpi alebo číta. Dokonca chodím na internetové stránky, kde majú mladí básnici oveľa vyššiu návštevnosť, ako keď ja vydám 1000 kusov. Možno sa len hľadá iný spôsob. Dnes už každý môže mať svoje CD, ale skôr je problémom zaujať, aby si ho ľudia kúpili. Hudba sa viac posúva ku koncertom, kde je CD len nejakou pridanou hodnotou. Aj preto som so svojimi básničkami a pesničami začal chodiť medzi ľudí. K tomu pridám nejakú knižočku. Možno sa vrátime k tomu, že knižky sa budú šíriť len ústne.
Je tu náznak nástupu novej generácie, ako bol kedysi Rúfus, Kamil Peteraj, Boris Filan alebo vy?
Určite. Po nás už prišlo niekoľko nových generácií, ktorí sa stali súčasnými autormi. Prichádzajú mladí. Dnes už píšu na úrovni aj deti 10, 12, 15-ročné. Včera som si kúpil knižku Jany Beňovej – Plán odprevádzania. Potešilo ma, že je to veľmi dobre napísaná knižka. Vlastne, skoro každý mesiac sa objaví nové meno. Dokonca poznám aj autorov, ktorí sú veľmi dobrí, ale nemajú záujem byť spisovateľmi, lebo majú iné možnosti sebarealizácie.
Čo sa týka možností, hovorí sa, že kopírovanie škodí hudbe. Je to tak aj s knihami? Mnohé sa dajú prečítať na internete.
Knihy nie sú až tak dostupné. Myslím si však, že internet hudbu nepoškodzuje. Ja síce môžem byť poškodený ako textár, keď si ľudia nekúpia naše cédečko, alebo keď vyjde nový Team a polovica národa si ho stiahne alebo napáli od kamarátov, ale myslím si, že je to dobré. Aj ja si sťahujem hudbu z internetu. Keď ma niečo z ukážok zaujme, aj tak si chcem kúpiť dané CD. Internet je podľa mňa iba informačná stanica, kde sa veľa vecí len ukáže. Človek tie veci chce mať nejako fixované, preto ich hľadá v tlačovej podobe.
Spomínali ste skupinu Team, ktorej ste dvorným textárom. Spolupracujete aj s inými hviezdami populárnej hudby. Ako sa pracuje s ľuďmi, ktorí majú často hviezdne maniere?
Prežil som už 20 rokov s Teamom a s Paľom Haberom. Vyrastal som s nimi ako s neznámymi chalanmi, ktorí prišli do Bratislavy a postupne sa z nich stávali hviezdy. Boli to pekné roky a doteraz sme priatelia. Vážim si ich za to, čo dosiahli. Sú to profesionáli, ktorí ma naučili tímovej práci. Spolu sme vytvorili nejaké dielo. Nedávno som bol na koncerte v NTC a aj po rokoch mám pocit, že sa za ne nemusíme hanbiť. Sporadicky som robil aj pre Janku Kirschner alebo IMT Smile, ale to boli vždy tak 1-2 pesničky.
Máte nejakú najmilšiu z nich?
Mám rád tie pesničky, ktoré sa ani veľmi nehrajú. Takou je Starý zákon. Neviem, či by dnes niekto spracoval podobnú tématiku. Z hitov mám celkom rád Držím ti miesto alebo Nároční, pre Táslera Ľudia nie sú zlí či Líška pre Janu Kirschner. Tie, kde som sa snažil nielen o text pesničky, ale aj o poéziu.
((3))
Počúvate teda aj populárnu rockovú hudbu?
Počúvam skôr alternatívu alebo avantgardu, experimentálnu hudbu. Ale aj výpovednú hudbu, akou je folk. Potom gotickú hudbu a veľa vážnej hudby. Takže popový rock nepočúvam.
Prejdime k vašej tvorbe. Debutovali ste v roku 1974 zbierkou Motýlí kolotoč. Čo sa zmenilo v poézii za tých viac ako 30 rokov? Alebo zostáva nadčasová?
Moja knižka vyšla v náklade 1000 kusov, čo je nemysliteľné pre dnešného mladého autora. A stála 5 Sk (smiech). To sú vonkajšie ukazovatele, ako veľa sa zmenilo. Bola to veľmi nevinná knižka so samými krídlami, rastlinami a kvetmi. V dnešnom agresívnom svete by to pôsobilo umelo. Ale myslím, že poézia ani nestarne, ani sa nevyvíja a ani nemá rôzne obdobia. Vždy komunikuje medzi autorom a čitateľom a táto intimita sa zachovala až dodnes.
Aký bol najhlbší dôvod vášho písania? Snaha o vyjadrenie vlastnej osobnosti?
Ja som taký introvert, ktorý sa dlho ukrýval do seba. Hľadal som spôsob ako niečo vypovedať. O intenzívnych obdobiach života som radšej písal, akoby som ich mal vypovedať. Keď som bol zaľúbený do svojej prvej lásky, nedokázal som jej to povedať na diskotéke alebo na zmrzline, ale som jej radšej napísal básničku. Tá plachosť zostala vo mne doteraz.
Hovorí sa, že keď chce človek dobre písať, musí veľa čítať. Musí básnik pozorovať svet okolo seba?
Určite. Literatúra je z veľkej časti síce vymyslená – postava, príbeh, dej. Ale potom to napĺňa takými detailami, ktoré sa nedajú vymyslieť. Realita ich vymýšľa za nás. Ľudia veľakrát vyslovia básnické obrazy, ktoré zabudnú. Ak je na blízku nejaký autor, zostanú zachované. Literatúra je spôsob ako byť vo svojom svete. V takom sú aj psychicky narušení ľudia, umelec však tento svet dokáže ponúknuť iným. Dokonca obohatí ich vnútorný život.
Spomínate vnímanie reality. Ako ju vnímate vy? Ste veriacim?
Realita súvisí aj s vecami, ktoré nevidno, pretože reálne je nielen to, čo môžeme chytiť do ruky a zjesť alebo obliecť si, ale je aj neviditeľná a tam sa dotýkame vecí ako je náboženstvo. Ja som veriaci človek. Verím, že nad nami je náš Stvoriteľ, ku ktorému sa všetci ponáhľame, hoci niektorí o tom ani nevedia. Sú nespokojní, robia všeličo možné, ale tak, ako rieka tečie len jedným smerom, aj nás to ťahá do večnosti. Pokiaľ si pamätám ja som bol veriaci odmalička, tento dar som dostal ako kreditnú kartu, ktorú musím opatrovať. Realita je mnohovrstevná. Pre mňa je aj Dostojevského knieža Myškin reálna postava. Reálne nie je len to, čo vidíme, ale aj to, čo cítime, čo je v nás.
Máte vy nejakého autora, na ktorého nedáte dopustiť?
Tých mám veľmi veľa, lebo čítam každý deň čoraz viac. To by som musel menovať od Paula Austera až po Petra Zajaca. Od A po Z.
Spomenuli ste aj pána Satinského. Ako si spomínate na neho?
Ako každý som ho miloval z jeho výstupov komika s Lasicom. Neskôr začal písať svoje prózy a rozprávky. Mal som možnosť sa s ním spriateliť. Bol u neho, aj keď sme už vedeli, že je s ním zle. Bol to veľký človek a veľký rozprávkar.
Prejdime ešte k vaším aktivitám pre deti. Založili ste Hevi klub, funguje ešte?
Funguje v ideálnej miere. My sme niečo naštartovali a oni fungujú samostatne. Od Záhoria po východ. Ja som len poskytol svoje meno, logo a ľudia si to sami zobrali do rúk. Ja som zasadil strom a on už rastie sám. To ma teší.
((4))
Angažujete sa v rôznych oblastiach. Najnovšie sú nimi aj pravidelné štvrtky v Kafé Scherz. Pozývate si hostí?
V Kafé Scherz som asi trištvrte roka. Mal som pozvaných aj zaujímavých ľudí, takisto z Čiech. Budem mať aj tématické večery. Som len moderátor. Nič nezostane, pretože to nenahrávam na video, ale keď príde aj 30, 50 alebo 100 ľudí, myslím, že v nich zostane spomienka. A to mi stačí.
Nedávno vás nazvali resenančným tvorcom v rifliach. Čo by si tento renesančný tvorca s poetickou dušou želal v ďalšom živote?
Ja sa už blížim do poslednej fázy života. Chcel by som nejaké dlžoby splatiť, pretože mám veľa vecí nedokončených, chcel by som napísať román. Pomôcť mojim deťom, aby sa osamostatnili, byť oporou svojej manželke, ktorá ma celý život podporovala a bola pri mne v najťažších chvíľach. A potom už len veľmi skromné ambície – žiť slušným životom, aby po mne ostala pekná spomienka. Keď sa po pár rokoch povie Daniel Hevier, aby ľudia o mne mohli hovoriť v dobrom.
(C) Marek Piváček
Foto - autor
Všetky moje rozhovory na mojom blogu SME nájdete v rubrike Rozhovory.
Onedlho rozhovor s Milanom Ftáčnikom, starostom MČ Petržalka.
