Filmom nás sprevádza farár Maroš Kuffa. Režisér umne a autenticky zachytáva jeho časté návštevy miestnej rómskej osady. Raz príde na Tatrovke s kvádrami, inokedy na Ávii naloženej starými posteľami, ktoré sľúbil Rómom. Nevie však ktorým. A chcieť budú všetci.
Farár Maroš im však nedáva všetko len preto, aby mali. Všemožne ich motivuje, aby sa snažili pracovať. Ak niekto potrebuje nový dom, zoberie ho na „búračku" odkiaľ si dovezie tehly, ktoré si zadovážil vlastnou prácou. Farár pracuje s nimi. „Sú pre mňa ako deti," vraví. A deti musia vidieť otca pracovať, aby sa to naučili. Lebo bez práce je len kúsok ku kriminalite.
Mne osobne imponuje ako farár Maroš chodí po osade v červených montérkach, tu prehodí slovko, tam podá ruku alebo aj napomenie. Ich rečou samozrejme, aby to prijali.
Deti z rómskej osady
Zmena sa rodí pomaly, ale o to je trvalejšia. On tomu verí. Keby neveril, nechodil by za nimi. Je úžasné vidieť ako medzi miestnymi Rómami povstávajú viacerí, ktorí si túto myšlienku zobrali za svoju. Veľmi sympaticky pôsobí Stano, Róm s viacerými deťmi, ktorý pomáha ostatným stavať malé tehlové domy. Jeho žena tiež nechce žiť ako ostatní. Urobí veľký nákup, z ktorého dokáže variť po celý mesiac. Za 120 eur.
Film poukazuje aj na vážny problém rómskych osád, kde ľudia bývajú v chatrčiach bez vody, bez svetla. Veľmi silným je prestrih na autentické zábery z televízie, kde hovoria o smrti matky s dvoma deťmi v jednej z týchto chatrčí. Tým Maroš už nestihol pomôcť. Na úrade mu povedali, že všetky povolenia na stavbu dostane za pol roka. Oni s chlapmi postavia malý dom 4x4 metre za 3 dni. Aj tento paradox hovorí niečo o neriešení rómskej otázky na Slovensku. Namiesto chatrčí na mnohých miestach osady stoja malé murované domčeky, dokonca i jedna radovka. Na tie stavby by nikdy nedostali povolenie. A možno sa predišlo mnohým tragédiám. Niekedy stačí trochu tehál a šikovné ruky. Pomôžu viac ako eurofondy a úradníci.
Dokument prináša aj úsmevné príhody (napr. ako miestny obyvateľ dúfa, že dostane nový televízor od farára, veď ten starý sa tiež musí niekedy pokaziť) a vykresľuje rómsku mentalitu - ich spätosť s hudbou, tancom. V neposlednom rade aj prijatie, s akým vítajú deti, ktoré prídu na svet. Často má matka 14-15 rokov a mohli by sme polemizovať o zodpovednosti, ale to nie je cieľom. „Máme 5 detí, tak prijmeme aj šieste," vyznáva sa jeden z nich. Je to na zamyslenie aj pre nás, ktorí máme poriadnu strechu nad hlavou. Prijať život. A Rómovia žijú spolu, v dobrom i zlom.
Farár Maroš Kuffa s miestnymi
Ako červená niť sa celým filmom tiahne motto Maroša Kuffu: „Ľudí nemilujme podľa ich zásluh, ale podľa veľkosti ich potrieb."
A čo si odnesiete z tohto filmu? Ja som si uvedomil s vďačnosťou, že máme dobré bývanie, že našim deťom nechýba jedlo ani oblečenie. Je to však pre mňa i záväzok pomáhať tým, čo to potrebujú. Možno nie tak radikálne ako Maroš Kuffa, ale aspoň v malých veciach. Často aj malá adresná pomoc dokáže zlepšiť ľuďom život. Možno pre nás je to pár eur, ktoré nám nebudú chýbať, ale pre niekoho to môže znamenať nové topánky do školy pre dieťa.
Ak toto bolo cieľom filmu, myslím, že trafil klinec po hlavičke. Určite si ho pozrite.
Tu je trailer:
http://www.youtube.com/watch?v=MiVICAoDDLw
Foto v článku - vsetkymojedeti.eu
