Ako včera. Po dlhej dobe som navštívil starých známych, ktorí sa pred rokom vzali. Príjemný večer mi narušil hádam len autobus, ktorý mi pred nosom zavrel dvere. Čakanie nikdy nebola moja obľúbená činnosť, tak som sa vybral pešo na ďalšiu zástavku. Práve ma minul zaľúbený párik a znova sa rozhostilo ticho, také netypické pre naše mesto.
Vtom som si to uvedomil. Veď ja stojím na rohu ulice, v ktorej moji starí rodičia prežili vyše tridsať rokov. Ulice, kde sa moja mama ako malé dieťa hrávala. Podišiel som bližšie, presne k bráne, ktorú som v svojich detských rokoch miloval. Za bránou sa rozprestieral dvor so všakovakými zákutiami, múrmi a v lete aj s neodmysliteľnou vôňou starých domov z päťdesiatych rokov.
Zaplavilo ma množstvo spomienok. Od tých prvých „sladkých“, keď ma babka brávala ku nim domov a nikdy sa nezabudla zastaviť v blízkej cukrárni. Ako sme sa potajme dohadovali, kde sa stretneme, aby moja malá sestra neplakala. Ako som, ja malá gulička, zapíjal krémeše a obložené chlebíky čarovnou žltou malinovkou za pár drobných. Ako sme obdivovali holuby poletujúce po okolitých strechách. Strechách s červenou škridľou, nie tých panelákových.
Spomenul som si ako som sa prvý raz odhodlal zrátať všetky schody až na piate poschodie. Ako som chcel starkých prekvapiť a vyrobil som si kostým robota z papiera. Klopúc na ich staré dvere som pociťoval tú nefalšovanú detskú radosť. Ako sme sa so strýkom (pozerajúc z okna ako z rakety) hrali na kozmonautov, seriózne si zapisujúc kilometre a planéty.
Vždy som sa veľmi tešil vystupujúc z hrdzavej „harmonikovej“ päťdesiatštvorky „na Vazke“.
To všetko sa mi vybavilo za pár sekúnd. A mne vôbec nevadilo, že mi ujde autobus.
Oveľa horšie by bolo nechať si ukradnúť spomienky.
