„Toho chlapa snáď nikdy nič na svete nerozhodí!“, povedal som si nejedenkrát. Úsmev, čunder, gitarka a ideš. Trpezlivosť sama a stále počuješ len: „Ale jasné, pohodička“. Existujú stovky ľudí, ktorí by ma podobnými rečičkami vytočili, ale Feri, to je iná váhová kategória. Pohoďák od kosti.
Rodený východniar, od detských rokov túlajúci sa džungľou petržalských panelákov. Tam život človeka naučí. Agresivita, boj o prežitie na dennom programe. Na Ferovi to však nenecháva najmenšej stopy. Mám občas pocit, akoby sa miestami jeho duša vznášala po tibetských pláňach. Ak ho niečo „trkne“, tak nejaký "bláznivý" nápad ako pomôcť týmto nešťastníkom, zaboreným vo svojich zlozvykoch. A už sme vtiahnutí do deja my, jeho kamoši.
Fero, aj napriek svojej ľudskosti až po špik kostí, bol pre mňa ešte pred nejakým časom, „pán dokonalý“. Proste ten, pred ktorým sa cítim previnilo, keď v niečom zlyhám, pretože on nikdy zlyhať nemôže. Aspoň to som si myslel... A tak sa stalo.
Nie. On nie. Ja som zlyhal! Vrátil som sa skôr zo svojej dobrovoľníckej práce v Afrike ako som plánoval. No, nebudem si nič prikrášľovať – vrátil som sa takmer na otočku!
Vtedy mňa, v dosť zlom psychickom stave, nanávidiac všetkých a všetko, zobral jeden kamarát von.
„Ideme pozrieť Fera“, zavelil a už ma nakladal do auta.
Ani som nestihol protestovať a z auta vyskakovať nebudem. ... na druhej strane musím priznať, že mi padol tento nečakaný záujem vhod, lebo človek by nemal byť v trápení ani v radosti sám. Všetko je iné, keď sa jedno aj druhé podelí dvoma. Aj tak ma mrzelo, čo povie ON – Feri, v mojich očiach „majster žitia“. Pomaly sme sa blížili. Karlovka, Dúbravka, kopec ... už vidíme svetlá saleziánskeho domu. Tam býva on – Feri. Nemal som veľkú chuť vystúpiť z auta. A že som sa vôbec niekam trepal! Nebolo tej hanby dosť?!
Vtom sa stalo niečo nečakané - ... úsmev ako hrom. Ani štipka kritiky, ktorú som oprávnene čakal. „Som rád, že ťa vidím“, hurónsky sa rozhovoril, nepustiac ma ani náznakom k rozvinutiu mojich čiernych myšlienok a ospravedlnení. Potom taktne mlčal... nič sa nepýtal, no ja som sa rozhovoril sám. Nakoniec len dodal: „Ja si myslím, že je to super. Dobrá skúsenosť, ktorú môžeš v živote uplatniť a zužitkovať aj pre druhých. Je to v pohode“.
Pripadlo mi to ako rozhrešenie. Tu nastal vo mne zlom a už ma netrápili výčitky svedomia. „Ešteže som sa tam na ten kopec trepal“, zarezonovalo mi v mysli večer pred spaním. Za ten pocit to stálo. A nielen pocit, ale aj novú nádej do života.
Nedávno sa stal Fero, niekým poznaný ako Harley, Harči alebo jednoducho Čuňďo, kňazom, saleziánom, ktorý chce celý svoj život venovať mládeži. Jeho dnešné primície ma inšpirovali napísať o človeku, ktorý mení životy tých, s ktorými sa stretne. K lepšiemu... to si dovolím tvrdiť. Verím, že sa od neho niečo priučím. Zíde sa... niet pochýb.
Takže Feri do Tvojho „nového“ života už len jedno: „Keep going, keep smiling... a ... trimše chlope!“
