Piatok večer a prvá kvapka do pohára horkosti – povedal som si. Keď sa nevidíte pri chodení so svojou láskou častejšie ako raz za štrnásť dní, takéto niečo vás vie naštvať. Čo sme malé deti?! Ešte chvíľu to tak pôjde a ja so zjavnou zámienkou zdrhnem v sobotu naobed. Kašľať na minuté peniaze, nech ešte aj čas nezabijem! Tak sme sa pobrali spať.
V sobotu sme pokračovali v preberaní rôznych tém ako Spoznanie samého seba, Spoznanie toho druhého (partnera), Rodina, Komunikácia, Deti… Na tom by nebolo nič zvláštne. Potom však prišli svedectvá manželských párov, ktoré si už pekných zopár rôčkov (tak 20 a viac) spolu „odkrútili“.
Bolo to úžasné počúvať ako po rokoch s úsmevom spomínajú mnohé krízy a „už-takmer-konce“ svojich vzťahov. A o tom, že nešlo o žiadne idylky, nás dokonale presvedčili.
Dagmar spomenula ako sa jeden krásny deň zbalila aj s deťmi a odišla k rodičom. „Ja už s tým debilom nebudem ani deň!“, vyhŕklo z nej. Nič netušiaci muž v robote. Po ráznom dohovore svojho otca s tým, že pred mužom ani slovo, sa vrátila. „Navar mu večeru a tvár sa akoby nič!“ Michal, jej manžel, sa to dozvedel o 14 rokov neskôr. Vraj by z nej bola najlepšia štátna tajomníčka, lebo toto zatajiť, to muselo byť naozaj ťažké J.
Podobných „story“ sme si vypočuli viacero. Mali však jedno spoločné – išlo o rodiny, v ktorých strede bol Boh. Alebo, keď už nebol, začali ho hľadať.
Jedna z prítomných, učiteľka náboženstva na ZŠ hovorila: „Išli sme s manželom po parku, držiac sa za ruky. Videli ma deviatačky zo školy, ktoré sa na druhý deň museli pristaviť.
- Pani učiteľka, to ste boli s frajerom? – spýtala sa jedna.
- Nie, s mojím mužom.
- Fííha, tak to musíte byť už veľmi dlho spolu?! – kontrovala iná.
- No, vyše dvadsať rokov.
- A to je asi váš jediný muž, keď učíte náboženstvo…? – spýtala sa ďalšia.
- Áno jediný.
- Ty brďo, ako to, že ste to spolu vydržali?! – spýtala sa jedna z jej žiačok z náboženstva.
- Ty blbá, to nevieš, za všetko môže ten vás Ježiš! – zaklincovala to deviatačka chodiaca na etiku.“
Niečo na tom asi bude, pomyslel som si. Pre veriaceho totiž manželstvo nie je zmluva ako kúpa auta alebo úver v banke, ale záväzok na celý život. Záväzok, v ktorom nemám hľadať najľahšiu cestu (tá nakoniec často nebýva najlepšia) ako z neho pri najmenšej zámienke vycúvať. A keď si jeden z nich (alebo obaja) myslí, že už nevládze ďalej, vtedy spozná, že Boh požehná to, čo spojil. Ja som to sám zakúsil v mojom vzťahu, keď som už nevedel, čo robiť, pretože rozdiely boli príliš veľké. Po riadnej dávke plaču, Boh všetko očistil a my obidvaja prežívame veľkú radosť. Bolo veľmi lákavé sa vtedy rozísť, ale teraz viem, že to by nás neurobilo šťastnými.
Aby som bol objektívny, na druhej strane poznám aj mnoho „neveriacich“ ľudí, ktorí si vytvorili krásne rodiny s dobrým prostredím pre rast a výchovu detí. Tí však asi svadbu nebrali ako len kus papiera, ktorý k životu nepotrebujeme.
Prečo o tom všetkom píšem? Pretože som mal možnosť stretnúť obyčajných ľudí, ktorí neobyčajne zabojovali o svoje šťastie a aj o šťastie svojich detí a nevybrali si ľahkú cestu. Koniec koncov sám život neponúka len to, čo je ľahké a príjemné, ale aj strmú cestu. Tou sa ide väčšinou hore.
Veď, čo nič nestojí, za nič nestojí.
PS – ďakujem manželom, ktorí sa podelili s nami „začiatočníkmi“ o krásu, radosti ale aj trápenia stavu manželského. Vaše svedectvo bolo pre mňa krásnym príkladom, že sa dá prežiť celý život s jedným partnerom, ktorého vnímam ako dar od Boha.
