Mám to asi v povahe. Niektorým stačí málo, aby boli dokonale šťastní – napríklad Rogerovi vyhrať grandslam v Paríži...J ale nie, myslím na tých „obyčajných“ ľudí (existuje vôbec obyčajný človek?!) lopotiacich sa v práci do úmoru, ktorí sa v narvanom autobuse plnom podobných osudov vracajú prespať do svojej búdky v králikárni. A predsa sú „happy“.
Ja som často ofrflal aj dobrú prácu, ktorú mám, kde sa, nalejme si čisté víno, až tak nenarobím (koľkí sa nadrú fyzicky a aj mentálne a ich prácu nikto neocení) a prinesiem domov peniaze, ktoré nás uživia. Ale nie, my muži (neviem či vačšina) sa musíme v práci cítiť realizovaní, úspešní, ocenení... žeby naša ješitnosť?! Ani krásne počasie, voľný čas alebo všetky možné aktivity mi neboli niekedy dosť dobré. Ešte viac prehlbovali moju prázdnotu a nechuť niečo vôbec robiť.
Až raz... jedného krásneho dňa sa objavil malý ružový test z bakelitu a na ňom dve čiarky. Alebo skorej DVE ČIARKY! Čiarky môžu byť všelijaké... čo ja viem – napríklad čiarový kód na obale tovaru v potravinách, paličky písmen alebo slané tyčinky. Toto boli však čiarky, ktoré menia ľuďom život. Čiarky prinášajúce najkrajšiu zvesť, akú sme mohli dostať – budeme mama a tato, otec, tata, ocko, ocino... to všetko vám preblesne hlavou v jednej sekunde dôležitejšej ako milióny iných, ktoré nás na tú jednu pripravovali.
Prešlo takmer osem mesiacov. Nehovorím, že som sa stal hneď optimistom, nefrflošom a výkvetom spoločnosti. Nie. Mnohé som si však uvedomil oveľa hlbšie, alebo som začal vidieť veci aj z iného uhla.
Predstavil som si moju mamu ako denno-denne kráča nemocničným parkom v Malackách na stanicu (je to dobrých 30 minút), aby sa tlačila vo vlaku do Bratislavy, bruško veľkosti piateho mesiaca, vo vlaku je veľké teplo alebo sa nekúri a jej je zima. Alebo na to, ako ma otec nesie na rukách, keď som si ako dvojročný rozbil hlavu na pni v parku. Vraj som sa nevedel nijako inak utíšiť, až som napokon zaspal na rukách, kde som sa cítil bezpečne.
Ako sa o mňa museli starať! Nehovoriac o tom, že svet ešte nepoznal pampersky, automatickú práčku a iné „vymoženosti“, ktoré pomáhajú pri dieťati. Keby len starať... strachovať sa, tešiť sa, učiť sa (prvé dieťa vraj vychováva knižka), diviť sa, žasnúť, plakať, radovať sa, obetovať sa... v neposlednom rade.
Až teraz som si mnohé uvedomil. Už len dve slová...
ĎAKUJEM a TEŠÍM SA!
... veľmi, veľmi, veľmi sa teším na úlohu ocka! Na to malé stvoreniatko, ktoré už teraz mení náš život.
možno bude vyzerať takto...
Foto - www.huonvalley.tas.gov.au
PS – držte palce, september sa blíži! J
