Rodičia odišli do práce a ja som zostal sám. Realita na mňa neúprosne doliehala (áno, ja som zradil, zlyhal, nezvládol to, sklamal ľudí, sklamal seba... a stále dokola). Všetky úvahy, že čo by bolo, ak by bolo, som vždy zakončil s priam hmatateľnou istotou, že zo mňa už nič poriadne nebude. Bolo treba niečo robiť, aby som neskončil ako blázon.
Rozhodol som sa navštíviť kamaráta psychiatra, ku ktorému som pred tým zašiel nanajvýš tak pre nejaké cédečko s hudbou. Tentoraz to bolo o inom. Otec ma čakal v aute. Ja som pomaly stúpal poschodiami. S priblblým výrazom som mu začal rozprávať svoj krátky príbeh. Koniec-koncov – poznal ma ako normálneho. Trochu som sa hanbil. Veľmi mi pomohla veta: „Myslím, že bol najvyšší čas sa vrátiť. Neviem ako by to dopadlo, keby si tam zostal.“ Bral som to ako radu odborníka a samozrejme aspoň malú náplasť na hnisajúcu ranu viny v mojej duši.
Povzbudil ma, aby som si dal oddych a pokoj od všetkého. Čo ma celkom zaujalo, bola rada venovať sa veciam, ktoré som mal rád a ktoré ma napĺňajú. V žiadnom prípade mi nedoporučoval vrhnúť sa do nejakých povinností.
Išlo to len veľmi ťažko. Vášnivo som miloval cyklistiku, tak som násilím zobral bicykel a uháňal v posledných letných lúčoch. Spôsobovalo mi to skôr trápenie ako radosť, ale fyzická námaha prinášala úvoľnenie psychického vypätia. Avšak človek stále nie a nie zabudnúť.
Dostali sa aj fyziologické zmeny, o ktorých nechcem bližšie písať.
Veľmi mi pomohli rozhovory s ľuďmi, ktorí mi akoby postupne približovali reálny svet. Kamaráti, ktorí sa postupne dozvedali o mojom nečakanom návrate, ma neodsúdili. Teda - tí praví kamaráti. Ostala výčitka, čo na to povie moje dievča. Zlé jazyky ma presvedčili, že toto určite znamená rozchod. Začal som tomu veriť. Úplne mi odľahlo až po vyše mesiaci, keď som sa vybral ku nej. Skôr som sa neodvážil. Tam spadla všetka ťarcha tohoto zákerného strachu. Sám vidím, že strach je veľmi zlý radca.
Po konzultáciách, prebdených nociach a tabletkách na upokojenie a depresiu prišli na rad myšlienky o mojej neužitočnosti. Všetci sú v práci a ja sa zožieram doma. Sebadôvera sa však ešte nevyšplhala ani na povestnú nulu, tak som nevedel, čo si počať. U suseda na internete som si dal 6 žiadostí. Nevedel som pochopiť, že na druhý deň ráno mi volalo 5 firiem. Dostal som ponuku, ktorá ma veľmi potešila a sebadôvera dostala úžasnú injekciu. Áno – niekto o mňa stojí a verí, že to zvládnem. Ak si toto človek pri depresii alebo s komplexom menejcennosti nevie uvedomiť, treba mu pri každej príležitosti dať pocítiť jeho váhu a vyzdvihnúť všetky, aj keď maličké, úspechy.
Ako som už spomínal, veľmi dôležité (možno najviac) je neuzatvoriť sa do seba. Mne práve práca veľmi pomohla vrátiť sa do života.
Týmto chcem poďakovať všetkým, ktorí pri mne stáli a verili mi. Ani sami nevedia ako som to potreboval. Človek trpiaci depresiou bojuje nerovný boj, ak zostane sám.
Súvisiace články:
Odpustiť seba samému býva veľmi ťažké (o depresii 1)
