Pýtal som sa, informoval, prosil, ponúkal sa, ale vždy len odmietnutie.
Časom moja túžba začala nadobúdať reálnejšie kontúry. Potom zase nič. Veľkým zlomom bolo, že som sa stal saleziánskym misijným dobrovoľníkom (človekom, ktorý je nejakú časť života ochotný obetovať nezištnej práci na misiách). Keďže som študoval, začal som aspoň v lete a v zime chodievať na Ukrajinu. Tábory s ukrajinskými deťmi mi dali neskutočne veľa a ja som veľmi vďačný. Spolu 8 krát sa moje kroky vydali k nádherným ľuďom, medzi ktorými som sa cítil ako doma. Môj sen sa však nenapĺňal.
Až raz – prišlo to a mne povedali, že sa mám chystať do Angoly. Bolo to veľmi neurčité, no ja som začal študovať portugalčinu. Predlhé hodiny do noci, aby som sa mohol prihlásiť na kurz pre mierne pokročilých. To som aj urobil a nakoniec som sa dal na hodiny konverzácie s Portugalcom Pedrom, ktorý sa u nás práve priženil. Bolo to ťažké, miestami ma chytala depka, ale vytrval som.
Potom nám povedali, že letíme. Dal som výpoveď z práce, ktorá ma bavila a čakal. Vyše dva mesiace. Až prišiel deň D. S kamarátom Peťom sme vyrazili smer Budapešť. Odtiaľ lietadlom do Bruselu, kde nás na check-ine privítalo množstvo tmavých tvárí s bielymi úsmevmi. Smer Luanda – asi 5-miliónová metropola Angoly. 6702 kilometrov.
Prileteli sme večer. Vrhla sa na nás tlupa „akože nosičov“, ktorí zašípili peniaze. Náš sprievodca ich však rutinérsky odohnal. Po rozbitých cestách sme sa dostali k saleziánom, do takej priemernej štvrte. Ako sme neskôr zistili, oproti slumom to bola nádhera.
Ďalšie dni sme sa zoznamovali s inými dobrovoľníkmi, ktorí pochádzali najmä z južnej Ameriky. Pomaly nás zasväcovali do práce, ja som začal trochu pomáhať s matematikou, ale bolo to sporadické. Trebalo sa venovať jazyku, na čo sa podujal misionár Agnaldo z Brazílie.
Bol naším častým spoločníkom, ktorý bol veľmi kamarátsky. Avšak mne začalo byť nejako divne. Stále častejšie som si pozeral nahusto popísané pohľadnice od mojej drahej, čítal jej staré maily a nahováral si, že veď to je len na jeden rok. Akokoľvek som sa snažil, môj stav sa zhoršoval. Prestal som spávať a celé noci som uvažoval nad svojím položením. Zo začiatku mi všetci kamarátsky dohovárali. Keď sa to už nedalo, zobrali ma k lekárovi. Bol z Kuby a snažil sa mi pomôcť svojou osobnou skúsenosťou. Doma nechal rodinu a tri deti, aby pre nich zarobil viac peňazí. Už ich nevidel tri roky.
Dal mi lieky, ktoré však nezaberali. Prestal som brať Lariam proti malárii, ktorý vyvoláva silné stavy depresie. Bolo však už neskoro. Bol som rozhodnutý. Nervózne som chodil, moje vnútro žrali za živa červy. Aspoň rána boli vykúpením z pekla nočných úvah. Už som ďalej nevládal. Neviem či sa mi viac triasli ruky alebo vnútro. Začal som uvažovať nad tým, že taký život je horší ako smrť. Bolo to tak na hrane a nebyť viery a možno aj strachu, asi to skončím. Len v kútiku duše mi blikalo svetielko spomienok na mojich blízkych. Na to, aké trápenie by som im priniesol. Aspoň tá štipka rácia vo mne zostala.
Začal som prosiť, doslova žobrať, aby som sa mohol vrátiť naspäť. Všetci sa ma snažili prehovoriť, umlčať moje sťažnosti. Ja som vedel, že je to boj buď-alebo. Buď sa vrátim, alebo skončím na psychiatrii.
Stalo sa to prvé. Odišiel som. S pocitom úbohosti, vlastného zlyhania, sebadôvery niekde na mínus dvestosedemdesiat. A s pocitom veľkej viny. Ani neviem ako sa som sa doplazil domov. V lietadle mi museli dať lieky na spanie. Sedel som v Bruseli na letisku a znova žobral, aby ma zobrali skorším lietadlom. Podarilo sa a ja som predbehol bez jediného slova asi dvestvo ľudí na kontrole. V Budapešti som si zobral taxík za takmer tisíc korún len nech som skorej doma. Vlak mi ušiel o pár sekúnd. Myslel som, že je koniec, že sa tu na mieste zabijem. Rýchlo som bežal na ďalšiu stanicu so 16-korunovým lístkom. Aj keby to stálo všetky moje peniaze, nech!
Vlak som stihol. Asi o siedmej večer som zaklopal na byt mojich rodičov. Doslova som vpadol dnu a hodil sa na gauč. Po takmer 30 hodinách. A reval som a reval. Obviňoval som sám seba. Neveril som, že ešte budem niečoho v živote schopný. Bolo to úplné dno.
Dni pomaly plynuli v neustálych depresiách. Navštívil som kamaráta-psychiatra, ktorý kontroloval môj stav. Hanbil som sa pred ním, lebo takto ma nikto nikdy nevidel.
Veľmi mi pomohli moji rodičia a najbližší, ktorí ma neodsúdili. Ich trpezlivosť a láskavosť bola pre mňa balzamom na dušu. Vďaka nim som sa pomaly dostával z najhoršieho.
Ale o tom v pokračovaní. Rád by som však odkázal všetkým, ktorí majú sklon k tomuto ochoreniu – k depresii – nech ju v žiadnom prípade nepodceňujú a nech neostávajú sami, to je to najhoršie, čo sa dá urobiť.
V tomto prípade určite platí – all you need are friends, all you need is love.
Oni vám dajú spoznať vašu hodnotu (aj napriek zlyhaniu), aby ste si aj vy sami raz mohli odpustiť.
