Čítal som raz príbeh o mužovi, ktorý sa počas občianskej vojny v Španielsku vybral na miestnu faru a zastrelil tam niekoľko ľudí. Keď ho našli zraneného ležať pri ceste, prihovoril sa mu kňaz, ktorý práve prechádzal. Muž mu vyrozprával všetko, čo spáchal a so strachom nesmelo pozrel na kňaza. Vysvitlo, že jeden zo zavraždených bol vlastným bratom kňaza skláňajúceho sa nad ním.
Po chvíli nekonečného ticha prišli slová odpustenia. Muž po niekoľkých minútach zomrel. Jeho poslednými slovami boli výkriky: „Odpustil mi, ľudia, on mi odpustil !“. To je uzdravujúca sila odpustenia, ktoré sa možno neprejavuje telesne, ale pomáha človeku vyliečiť rany na duši.
Koľko ľudí má nielen v dnešnej dobe psychické problémy, stresy, depresie… veľa z nich pramení z neodpustenia a zatvrdlivého hnevu. Mnohí si myslia, že uraziť sa, tváriť sa ako pupok sveta a niekoho týrať svojím neodpustením, je to, čím ho vytrescú. V skutočnosti trescú iba sami seba!
Neodpustenie sebe je kapitola sama! Dali by sa o nej písať stostranové knihy. So mnou sa ťahá celým životom. Pri každom zlyhaní som vždy posledným, kto mi odpustí. Moje najväčšie životné zlyhanie som si nevedel odpustiť veľmi dlhý čas. Až raz, keď mi sused povedal: „Odpustil si sám sebe?!“ – až vtedy som našiel pokoj. Teraz vidím, že keď mi Boh aj ľudia už odpustili a ja si stále nedokážem odpustiť, je to moja vlastná chyba.
Rany z detstva si človek nesie aj v dospelosti. Často sa zbaví traumy, až vtedy, keď zo srdca odpustí svojim rodičom, ktorí sa povedzme rozviedli a tak narušili krásne roky bezstarostného detstva.
Odpustenie je balzamom pre dušu ako je hojivá masť balzamom pre ranu na tele. Odpustenie prináša pokoj do srdca človeka, odpustenie je najkrajším darom. Nebojme sa ho rozdávať tým, ktorí nás urazili alebo sklamali. Veď neodpustenie je stratou pre nich aj pre nás.
