Už nebudem viac mlčať! Tých deväť mesiacov, ktoré môžu zmeniť všetko. Nie je na tom nič absurdné, veď v živote často okamih, chvíľka nepozornosti... – a všetko je rozhodnuté! Deväť mesiacov, o ktorých vám chcem povedať, navždy zmenilo život siedmich detí.
Rodinka, ktorú poznám hádam od nepamäti. Naše bližšie priateľstvo sa začalo, keď čakali šiestu v poradí – Zuzku. Zuzka sa hneď stala miláčikom najmä mojej mladšej sestry, takže malé stvoreniatko hneď, čo len začalo drobčiť, sa z času na čas ocitlo u nás doma. Onedlo nato nás začala navštevovať aj s mamou, po ktorej mala meno.
Prešlo zopár rokov, naozaj asi až nečakane šťastných. Človek si to až spätne (keď je už neskoro) uvedomí, s pocitom mrazenia a letargie.
Až prišiel prvý z osudových dní... Najviac sa mi vryl do pamäti hlas mojej sestry: „Martu zrazila motorka. Asi umrie.“ Marta bola vtedy ich druhá najmladšia. Mala hádam deväť. Vždy som ju pozoroval z okna svojej izby ako si na dvore kope loptu so starším bratom. Mal som ju naozaj veľmi rád. Nejako zvláštne rád.
Tá správa ma zasiahla týždeň pred štátnicami. Viem, že v ten deň som sa už nič nenaučil. Len som v duchu so slzami opakoval: „Bože, nech vyletím, ale nech ona žije...“. Keď som to oznámil sestre, vravela, že dobrý Boh si to neželá. Takto sa vliekli dlhé dni. Ja som sa stal inžinierom, zatiaľ čo Martu udržiavali v umelom spánku. Tie bolesti by vraj nevydržala. Bolo veľmi dojímavé sledovať známych. Ľudia z kostola, ktorí ich poznali, sa spojili ako jeden muž. Modlitby, povzbudenia, úprimný ľudský záujem... pomoc, ktorá sa nedá oceniť ničím na svete.
.....
Marta to prežila. V priebehu liečby vykresľovali lekári všetky možné tragické scenáre. Nič z toho sa nenaplnilo... a ja teraz verím, že ona mala žiť, pretože nie je nič bolestnejšie na svete ako, keď mama vidí zomierať svoje dieťa.
Najťažší kríž, ktorý doľahol so všetkou ťarchou bola smrť mamy. Tá, ktorá si toľko vytrpela, obetovala svoj život za Martu. Znie to možno bláznivo, ale spýtajte sa matky, ktorá nosí pod srdcom nový život.
Ešte predtým sa im narodila malá Katka. Drobec priam prekypujúci životom. Mamina bola odvtedy viac v nemocnici ako doma. Raz, po chemoterapii, sa nám zdôverila, že cíti, že sa blíži koniec. Ale, čo cíti mama siedmych detí v takomto stave, to vie len ona a Boh! Zomrela v septembri minulého roka.
Odvtedy neprešiel týždeň, keď by som ich – dietky – nestretol. Vždy mi to prišlo ľúto. Prečo?! .... aj na túto otázku som dostal odpoveď: asi prvý raz, keď som videl malú Katku cupitať po vlastných v našom kostole. Keď sa pristavila obďaleč, nemohol som sa na nič iné sústrediť. Vtom jej zažiaril asi najkraší úsmev, aký som videl. Priamo pre mňa. Možno som si to len namýšľal, ale pre mňa to bolo niečím ako znamenie.
Bolo mi do plaču, ale už som vedel: „Život je taký úžasný, keď si myslím, že už všetko viem, na všetko poznám odpoveď, prekvapí ma svojou krásou a dá mi oveľa múdrejšiu odpoveď.“ Aj keď mi bolo do plaču, musel som sa usmievať.
A verím, že aj táto obetavá mama sa „tam hore“ usmieva, keď vidí ako jej ratolesti rastú a je na ne pyšná. Všetko, čo som práve napísal, venujem jej.
