Pamätám si, ako sme vždy so sestrou demonštratívne opustili obývačku, keď sa naši zahryzli do svojej obľúbenej relácie – Pošty pre Teba. Názory v rodine sa rozčesli, presne ako v nemenovanej politickej strane po voľbách. U nás to v sobotu vyhrala zase Pošta. Maminka romantička, otec len tak zo zvedavosti... a my sme s ohrnutými nosmi oddrobčili do inej izby. Aspoň v tomto sme so sestrou (máme niekedy poriadne odlišné názory) našli „vzácny konsenzus“. „Je to čisté citové vydieranie“, tak zneli naše argumenty. Kamaráti z vojny, staručký pán profesor, mama po troch desaťročiach... a Samaritánka Katka J, vždy empatická, milá...
Veľa ľudí mi hovorí, že som veľmi empatický a citlivý chlap (kamošky to z času na čas oceniaJ), ale toto je niekedy aj na mňa dosť. Keďže ide o televíziu a v televízii o sledovanosť, brnkať na city a šokovať je to najlepšie pre udržanie sledovanosti. Sledovanosť = peniaze.
(...)
Dnes som sa akoby pozabudol pri krížovke a z izby som nestihol vypadnúť včas. Išlo vraj o reprízu, čo taký starý harcovník ako môj otec musel vedieť. Pre mňa to však bolo ako objaviť Ameriku. Prvý príbeh – dievča, ktoré po rozvode rodičov neznáša matku, preto sa chce stretnúť s otcom. Posledný – chlapík si pozve starostu, ktorý mu išiel ručiť na pôžičku na rodinný dom(!). No veru dobrý to človek – povedal som si. Mňa však zaujal príbeh uprostred. Denisa, vlastnou mamou odložená do domova. Po prepustení z tohto zariadenia sa musela postaviť na vlastné nohy a začať od nuly. Až som nechápal, ako so zanietením hovorí o svojej práci, ako ju to baví, vraj má dve zamestnania, občas nejaké služby... Chcela sa stretnúť so súrodencami, ktorých nikdy nevidela. Taká pohoďáčka. Moja mama len dodala: „Veď, celkom inteligentná dievčina.“ Určite zaujímavá osobnosť.
Tak som v tejto relácii našiel aj niečo pozitívne. Trvalo mi to zopár rokov, ale predsa.
Aj tá Katka celkom ušla. Ešte stále sa však nedokážem stotožniť s tým, že si niekto pred celým národom ide roztrhnúť, ba vyrvať srdce a niekto na tom dokáže vybiť nejaký kapitál. V tomto prípade televízny. Keď sa chce niekto strápňovať v pochybných reality show (vrátane televízie, ktorá sa k nim doslova uchýli), nech sa páči. Je to jeho slobodné rozhodnutie. Ale toto?! Človek príde s dobrým úmyslom, často s veľkými nádejami a... často odchádza citovo zdecimovaný.
No nebudem už súdiť. Verím, že uvedená relácia pomohla spojiť viacero rozdelených, stratených alebo inak postihnutých. A vždy lepšie ako nechutné poloerotické show alebo prenosy z parlamentu.
Tak si ešte občas pozriem. Veď taký „obyčajný“ ľudský osud, to je zaujímavá kniha!
A ten rámus okolo... to nejako prežijem, za to poučenie sa do života to stojí raz za čas.
Človek sa učí všade... v škole, práci, v novinách, telke... a dokonca aj na blogu...
Apropo... čo vy a Pošta?
